Často sa presadzuje právo silnejšieho

Zdá sa mi, že pred rokom 1989 niektoré pojmy a slovné spojenia neexistovali. Mimochodom, ani o ochrane spotrebiteľov nechyrovalo. Teraz mi však leží na srdci tzv. ľudský faktor, špeciálne jeho zlyhanie.

Nechcem písať o tzv. mikrospánku vodičov, ktorý len od začiatku tohto roka má už na svojom konte škody za veľa miliónov, a čo je horšie, aj ľudské životy. Nedá mi nezamerať pozornosť na nevšímavosť, ľahostajnosť, neochotu, lenivosť alebo neprajnosť. Iste sa pýtate, ako toto filozofovanie súvisí s našou rubrikou. Nuž veľmi jednoducho. Niektoré z týchto vlastností sú hlavným dôvodom na zamietnutie sťažností spotrebiteľov.

Obchodník alebo poskytovateľ služby už má svoj príjem vo vrecku, prečo by mal rokovať so svojím dodávateľom alebo výrobcom? Veď to nestojí iba čas, ale vznikajú aj náklady za služby spojov! Že práve na toto slúži okrem iného marža - čiže zvýšenie ceny oproti nákupnej často aj o 100 percent - to nech nikoho nezaujíma. V poslednom čase sa mi zdá, že vo vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ, motorista - chodec, štát - občan sa presadzuje čoraz častejšie zákon džungle. A ten zákon je o práve silnejšieho, o momente prekvapenia a možnosti použitia ľsti. Myslíte si, že sa mi sníva?

Máme rôzne regulačné a kontrolné orgány. Ak ľudia v nich pracujúci nie sú na dostatočnej úrovni, hravo ich mamutie organizácie presvedčia, že na to, aby dosahovali primerané zisky, musia neustále zvyšovať ceny. A to aj za cenu, že na základe ich konania vznikajú ťažké škody: na životnom prostredí, na zdraví občanov (hlavne detí a dorastu) a na ekonomike iných odvetví. Mohla by som to v rámci ľudského faktoru dať do rovnice takto: nenažranosť a nevšímavosť mamuta proti ľahostajnosti a lenivosti časti úradníkov. Za znamienkom rovnosti je potom spotrebiteľ, chodec či občan. Myslím si, že v tomto prípade si príklady doplnia čitatelia sami.

Mňa k tejto téme priviedli dva prípady z posledných dní týždňa. Videla som, ako sa vedľa ciest ošetrovali stromy a kríky. Stroj rezal hlava-nehlava, vznikali šikmé plochy na hrubých konároch. Počítam, že časť takto ošetrených „zelených pľúc“ dlho dýchať nebude. Bolo to rýchle a nenáročné na prácu aj myslenie.

Druhý prípad je celkom iný. Sú v Bratislave oblasti, kde je nulová infraštruktúra aj dopravná obslužnosť. Bývajú tam aj ľudia bez auta, starí či chorí. Nemajú na to, aby sa pohodlne odviezli z mesta až domov. Nuž to riešia tak, že použijú verejnú dopravu a až odtiaľ volajú taxík. No taxikára často rozzúri, ak si má zarobiť za tých 1,5 kilometra mizerných 50 korún. Keby vedel, o čo ide, vôbec nepríde. Ak ho zavoláte telefonicky bez udania cieľa cesty, vynadá vám, čo sa do vás zmestí. Ľudský faktor: čo ho do vašich problémov, keď on dosť nezarobí?

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN