Podnikatelia chcú, aby ich chránil štát

Časy, keď sa väčšina spotrebiteľských sťažností týkala miery a hmotnosti potravín, nápojov, zeleniny či ovocia, sú očividne za nami. Naučili sme sa čítať informácie na obaloch. Aj viac dbáme o to, aby sme nekvalitný tovar nepreplácali.

Mohla by som byť rada, že aspoň na úrovni právneho vedomia spotrebiteľov sme pokročili smerom k ostatnej Európe. Moju radosť však kalí skutočnosť, že časť podnikateľov si stále myslí, že nemusí vychádzať v ústrety oprávneným požiadavkám spotrebiteľov. Ba možno sa začína prejavovať akási nepekná arogancia a spotrebiteľa posielajú na lampáreň alebo na súd.

Práve takíto „tiežpodnikatelia“ však najhlasnejšie nariekajú, ako ich zlé reťazce zahraničných majiteľov vytláčajú z trhu a v konečnom dôsledku likvidujú. Z vlastnej neochoty, neschopnosti alebo velikášstva sa snažia vyrobiť obraz roduverných podnikateľov, ktorých je štát povinný chrániť. A zdá sa, že majú zástancov aj na najvyšších miestach.

Nedá sa prehliadnuť snaha o regulovanie obchodnej politiky veľkých obchodných reťazcov, ktoré si spotrebitelia obľúbili predovšetkým pre primerane nižšie ceny. Nezamyslia sa nad svojimi nákladmi a väčšinou im nenapadne urobiť účinné racionálne opatrenia na ich zníženie. Svojím spôsobom - ak majú možnosť - sa pri tom správajú horšie ako tie preklínané veľkopredajne. Stačí zájsť na miesta, kde je iba jeden obchod, tam sa to diktuje jedna radosť, čo sa sortimentu a cien týka.

Pri našom súčasnom informačnom systéme je spotrebiteľ veru chudák. Väčšinou iba na vlastnej koži zistí, koľko zaplatil navyše za rovnaký tovar. Môže pritom ísť poľahky aj o niekoľkotisíc, ba desaťtisíc korún. Napríklad cena jednej tehly je podľa predajcov rôzna. Rozdiely sú do 5 korún. Skúste spočítať, koľko stoviek tehál sa použije pri rôznych stavbách a vynásobte to napríklad tromi. Náklady sa automaticky o tú sumu zvýšia alebo aj znížia. Podľa schopností staviteľa a jeho snahy o maximálne úspory alebo jeho postoja - spotrebiteľ to aj tak zaplatí. A to je iba jeden príklad za všetky.

No dosť už teórie. Jeden náš čitateľ sa pýta, ako sa dá vypátrať majiteľ zrušenej servisnej organizácie, ktorá mu nevrátila nabíjačku, bez ktorej nemôže používať videokameru. Keďže firma nie je zavedená v obchodnom registri, môže sa náš čitateľ pokúsiť získať adresu na príslušnom okresnom úrade - referáte obchodu. V prípade, že nepochodí, môžem mu poradiť, aby sa kontaktoval s dovozcom videokamery a pokúsil sa jeho prostredníctvom získať náhradnú nabíjačku.

V zahraničí je bežné, že výrobca v podobných prípadoch zašle súčiastku aj bezplatne, len v záujme zachovať si u spotrebiteľov dobré meno. U nás sa už tiež vyskytlo niekoľko lastovičiek - podnikateľov na európskej úrovni - bežné to však nie je. Možno bude mať náš čitateľ šťastie. Veď vlastniť nefunkčnú videokameru len preto, že skrachuje servis, je kruté.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN