Pri kúpe topánok žiadajte od predajcu informácie o zaobchádzaní s obuvou

Na internete sa objavilo moje telefónne číslo mobilu. Neželám vám zakúsiť, čo to pre mňa znamenalo minulý týždeň. Z celého Slovenska mi denne volali desiatky spotrebiteľov.

Na jednej strane by ma to malo tešiť - veď je to priamy dôkaz o počítačovej gramotnosti našich občanov. Skutočnosť, že 95 percent volajúcich chcelo vedieť, ako postupovať pri reklamácii obuvi, ma však príliš neteší.

Po prvé preto, že to dokazuje pretrvávajúci trend, že sa k nám vozí aj z renomovaných značiek iba druhá akosť. Po druhé, že sa naši spotrebitelia očividne zaujímajú o svoje práva až vtedy, keď samotní majú problém. Predsa som len akosi dúfala, že sa národ začína orientovať na predchádzanie problémom a nie až na hasenie.

Nuž čo, v krátkosti sa opäť vrátim k sťažnostiam na obuv. Nemyslite si prosím, že cena okolo 2000-3000 korún je zárukou svetovej akosti. Veď za takú cenu sa kvalitná obuv - predovšetkým zimná a spoločenská - predáva napríklad v šilingoch. Cena šilingu je ešte stále vyše 3 korún - pochopili ste? Je preto dôležité si pri kúpe vec riadne prezrieť a vyskúšať. Nie iba pozrieť či mi vyhovuje farba. Ak obuv už pri skúšaní „omína", je pravdepodobné, že sa to výrazne nezmení. Je pravda, že koža trochu povolí, ale syntetika či lak môže popraskať, ba sa i natrhnúť. O tom, že sa pri skúšaní má zamerať hlavne pri vysokých podpätkoch, na ich stabilitu, už ani nehovorím. Taktiež si v obchode vyžiadajte čo najviac informácií o zachádzaní s obuvou.

Zima má v Taliansku či Španielsku inú tvár ako u nás. Jemnučké čižmičky sa v tej našej soľnej brečke môžu veľmi rýchlo zlikvidovať. Potom obchodník neuzná reklamáciu s odôvodnením, že ste s obuvou zaobchádzali nevhodne. A podľa zákona musíte vy preukázať svoju pravdu. Oplatí sa teda venovať zvýšenú pozornosť práve nákupu. Obchodník a spotrebiteľ je na jednej lodi a nemali by navzájom viesť vojnu, dočítate sa na rôznych miestach. Žiaľ, všeobecne platné zásady z krajín, kde demokracia a právo platia už desiastky rokov, v našich „trhových“ podmienkach zlyhávajú.

Svedčí o tom aj skúsenosť našej čitateľky, ktorá si zašla kúpiť balzam na vlasy do drogérie. Vybrala si značku, ktorá sa hrdila cenovkou 56,90 Sk. Pretože kupovala viac výrobkov, až doma skontrolovala účtenku. Na veľké prekvapenie zistila, že za balzam zaplatila presne o 20 korún viac. Napriek vyššiemu veku zašla do drogérie a opovážila sa informovať u pokladníčky. Citujem: Na moje veľké prekvapenie - čakala som minimálne ospravedlnenie - mi rozhorčene odpovedali: Tie ceny išli hore a keď sme tu len dve až tri, tak to nestačíme zmeniť. Koniec citátu.

Naša čitateľka v závere píše: Určite už do tej drogérie nakupovať nepôjdem. Robí dobre. Majiteľ onej drogérie by vo vlastnom záujme mal urobiť nápravu. V opačnom prípade zbytočne nadáva, že kvôli hypermarketom skrachuje. Nevrlé predavačky sa aj bez hypermarketov postarajú, aby ho spotrebitelia prestali akceptovať. No prípad má aj iný rozmer. Cenovky pri tovare a v pokladni musia sedieť. Kdeže si Slovenská obchodná inšpekcia?

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN