Sklamaný zákazník môže ísť ku konkurencii

Prosím vás, pomôžte mi nájsť spravodlivosť, lebo prístup obchodu k nám zákazníkom je čoraz dravejší a spotrebiteľ je čoraz bezmocnejší. Takto končí svoj list naša čitateľka a ja s ňou, žiaľ, musím súhlasiť.

V rámci privatizácie sa vrhol do obchodovania každý, kto na to mal potrebné „drobáky“ (na vydraženie obchodných priestorov) alebo známosti, na základe ktorých ich vedel od doterajšej štátnej či samosprávy získať. Jediným záujmom bola často predstava, ako rýchlo, dobre a bez rizika sa v obchode točia peniaze. Skutočnosť, že zákonodarca zaradil obchod medzi voľné živnosti, to sú také, kde nie sú stanovené žiadne kvalifikačné kritériá, potom vykonala svoje. Niektoré negatíva odstránil čas, niektoré, žiaľ, pretrvávajú. Predovšetkým v zákonom ťažko postihnuteľnej, ale z hľadiska spotrebiteľa veľmi podstatnej oblasti etiky, to znamená v prístupe k spotrebiteľovi ako rovnocennému partnerovi.

Vrátim sa k listu našej čitateľky, ktorá kúpila v septembri 1999 synovi topánky v hodnote 1199 korún. V januári boli na oboch podrážkach diery, nuž ich išli reklamovať. Podľa našej čitateľky boli topánky nosené výlučne v interiéri a to nie nepretržite, čím nebol porušený ani jeden bod uvedený na letáku návodu na užívanie obuvi. Reklamáciu zamietli. Vyberám zo stanoviska obchodu: „podošva je nadmierne opotrebovaná a javí známky premočenia.

Podľa § 599 OZ musí kupujúci prípadné vady uplatniť u predávajúceho bez zbytočného odkladu, aby bola možnosť objektívneho posúdenia kvality výrobku alebo zaistená riadna záručná oprava. V tomto prípade sa tak nestalo.“ Bum - pečiatka a to nie hocijaká! Nech pokračuje naša čitateľka: Možno by som aj prežila finančnú stratu 1199 korún. Ako občan, ktorý si ctí zákony a vykonáva svoju profesiu s maximálnym nasadením a ústretovosťou k ľuďom sa cítim oklamaná a sklamaná postupom pracovníkov obchodu Baťa, lebo neverím, že takýto prístup k zákazníkovi je obchodnou filozofiou Tomáša Baťu a jeho firmy.

Toľko z listu. A čo k tomu dodať? Rada pre našu čiateľku. Keďže má dôkaz, že reklamovala v zákonnej 6-mesačnej lehote, môže sa ešte stále obrátiť na súd. Predpokladám, že tak neurobí, pretože by ju to na poplatkoch za odborný posudok skúšobne a vstupné poplatky súdu stálo viac, ako je cena topánok. V prípade, že by súd vyhrala, musela by jej žalovaná strana uhradiť všetky náklady a spôsobenú škodu. Nik by jej však nevrátil stratený čas a nervy, ktoré by v rámci súdneho riešenia obetovala. A na to sa, bohužiaľ, na Slovensku spolieha nejeden „rýchlokvasený“ podnikateľ. A opäť dodávam: žiaľ!

Sklamaný spotrebiteľ je veľmi nebezpečný. Môže svoje peniaze nechať nie iba u slovenskej konkurencie. Okolo Bratislavy je viac možností, ako prispieť k zvýšeniu obratu zahraničných obchodníkov a ešte aj dostať späť DPH. Hľadajú sa cesty, ako donútiť spotrebiteľa kupovať slovenské výrobky a v slovenskom obchode. Vyrábaním obmedzujúcich zákonov sa to ťažko podarí. Bolo by vhodnejšie zamieriť pohľad na neochotu, aroganciu či darebnosť časti našej obchodnej elity, ktorá vlastne v obchode nemá čo hľadať.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN