Armáda nechala spúšť, ktorá tu stále straší

Nedávno som vzal psíka a vyšiel si na výlet na Devínsku Kobylu. Auto som zaparkoval pri telekomunikačnom vykrývači nad najvyššie položenými domami Dúbravky a pešo som sa vybral na vrchol kopca mojej mladosti.

Výstup mi uľahčila ľudoprázdna asfaltová cesta, ktorú sme vymenili za príjemný lesný chodníček, vinúci sa 10 - 15 metrov naľavo od nej. Potešili sme sa prameňu vody pod kamennou studničkou aj výhľadom na sídlisko Podvornice a hory nad Lamačom.

Potiaľ radosť z výletu. Posledných približne 300 metrov od vrcholu a vrchol samotný mi však zobrali úsmev z tváre. Pre istotu som uviazal psíka na vôdzku, pretože som čakal aj to najhoršie - nebezpečné a nechránené podzemné diery.

Spúšť, ktorú zanechala Armáda ČSSR na približne hektárovej ploche, je veľmi ťažké opísať. Jednoducho povedané: železobetónové objekty, manipulačné plochy, železná strážna hláska, prevádzkovo-ubytovacia dvojposchodová budova tvaru L, železobetónové oplotenie od Dunaja, Moravy aj od smeru na Devínsku Novú Ves - to všetko tam kraľuje aj po štvrťstoročí od zrušenia vojenskej jednotky protivzdušnej obrany bývalého socialistického štátu.

Je pre mňa nepochopiteľné, prečo nedošlo k úplnej deštrukcii objektov, odvozu stavebného materiálu z chránenej krajinnej oblasti, odstráneniu prebytočnej siete asfaltových komunikácii, revitalizácii celej hektárovej plochy a jej rekultivácii do dôstojnej podoby úžasného prírodného pleneru.

Súčasný stav neprekáža iba mne, Dúbravčanovi, ale každému, kto na samotný vrchol zavíta. Veď vyše päťstometrový kopec - chránená krajinná oblasť - nie je žiadna diera kdesi zastrčená, ale zrkadlo ľudskej vyspelosti a starostlivosti o svoju krajinu.

Jozef Klasa, Dúbravka
LIST ČITATEĽA