Pešia zóna je vlastne zónou vyvolených

Keby niekto prišiel s návrhom vyhlásiť za pešiu zónu koľajisko medzi Hlavnou stanicou a železničnou stanicou Vinohrady, označili by to za nezmysel a autora by možno poslali aj za hranice mesta. Do psychiatrickej liečebne v Pezinku.

A predsa môže takúto vec vyhlásiť každý s čistým svedomím, zdravým rozumom a dostatočnou argumentáciou. V koľajisku je pohyb automobilov nielen zakázaný, ale vyslovene nemožný. Vlaková premávka nemá ani takú hustú frekvenciu ako automobilová na ceste štvrtej triedy. Peší by sa tu teda pokojne mohli pohybovať, prípadne aj sedieť a na blížiaci vlak by ich upozornil hlasný zvuk húkačky rušňa. Prerušili by bežné aktivity a po prejdení vlaku by v nich pokračovali.

No a čo?

Chce niekto tvrdiť, že menším nezmyslom je vytýčiť pešiu zónu v meste a vzápätí vydať množstvo výnimiek a oprávnení do nej jazdiť, takže napríklad ani opravená dlažba nemá kedy stvrdnúť. V iných mestách sú pešie zóny, v ktorých sa môžu autá pohybovať len v čase najhlbšieho spánku mesta. A platí to aj pre ľudí tam bývajúcich. Neberú to ako obmedzenie, rovnako ako nepokladáme my za obmedzenie, ak niekto nemôže zastať pred svojím domom na ulici so zákazom zastavenia.

V krásnomodrej Bratislave si však môže blondínka s povolenkou prevážať kamarátky hore-dolu popod nosy kávičkárov na terasách a dať im možnosť fetnúť si aj z výfuku, nielen z kávy a cigárka. Autá jednoznačne z iných okresov tiež idú v nedeľu o pol jednej popoludní pomedzi kaviarenské stoly domov, na obed, povedzme do rodného Pezinka, Žiliny či Prahy (na ktorej ulici v pešej zóne sú asi tieto okresy?...). Z nákladiakov sa trúsi biely prach a cement, to ak by mali kávičkári málo ocukrované zákusky. A medzitým sa šinú policajné autá, aby ukázali, že všetko je v poriadku, lebo na pešo či z konského chrbta by to asi nevideli.