Čo by bolo, keby veľkí zostali malí

Odpoveď je jednoduchá - bolo by fajn, lebo ľudia by boli priamočiarejší, túžili by po jednoduchých veciach, jednoducho by sa vyjadrovali, bolo by len málo politikov, zato by ľudstvo malo - odvahu.

Veď o čom inom ako o priamočiarosti v myslení a konaní a predovšetkým o odvahe nahlas povedať pravdu je Andersenova rozprávka o cisárových nových šatách. To je obraz sveta: priamočiare decko verzus zmanipulovaní, servilní, prešibaní a ziskuchtiví dospelí.

Schádzajú mi tieto veci na myseľ vždy, keď sa začne nový školský rok, lebo vtedy vždy myslím na prváčikov. Vychádzajú zo sveta hier, ktorý im už nevráti ani návrat k playstation. Vchádzajú do sveta povinností a ten sa začína krutou skúškou, pretože v prvej triede skôr či neskôr musia odložiť slobodu hrať sa práve tu, práve v tejto chvíli a práve s tým, čo mám po ruke. Prichádzajú na nich povinnosti a zároveň im dospelí vedome - nevedome natláčajú svoju taktiku žitia, ďalekú od priamočiarosti a pravdy, plnú taktizovania. Prvý ročník školy, každej, ale tej základnej zvlášť, je najťažší.

Je pravda, mohli by sme nechať deti učiť hrou, veď nás to už stáročia učí Komenský, ale načo? My dospelí aj v inom obchádzame jeho kréda a namiesto postupnosti spoznávania od jednoduchého k zložitému, zabúdame od zložitého k jednoduchému. Namiesto učenia si narobíme šablóny, ktoré nás spoľahlivo vedú jeho obchádzkami a hovoríme tomu rutina.

Nie je na vine len Alzheimer, je to v pohodlnosti.

Kedysi sme mali doručovateľa osobitnej pošty. Bol to sedemdesiatročný pán a raz sme ho ponúkli šampanským, lebo sa práve niečo oslavovalo. On odmietol s tým, že vôbec nepije. Dobiedzame doň, vraj čím si pripije na Silvestra. A on odpovedal, že denne spamäti vynásobí medzi sebou šesťmiestne čísla a na novoročnú polnoc má za prípitok príklad s dvoma číslami dvanásťmiestnymi. A potom si to na papieri preráta, ale vraj sa už prestal mýliť.