Pohostinnosť zabíja už prvý nepohostinný

Kedysi existovali v rámci spoločenskej normy také vetičky ako „To sa nerobí“ či naopak - „Tak to má byť“ a napriek svojej miernej štylizácii boli absolútnym pravidlom. Pokiaľ viem, vo svete ešte existujú. U nás nie.

Jemnosť týchto viet striktne stanovovala spoločenské vzťahy, ich prekročenie bolo nemysliteľné, lebo na pretrhanie jemných vláken spoločenských vzťahov stačil jeden jediný prehrešok jedinca. A celá spoločnosť sa v tom viezla. Napríklad - ak turista pricestuje do dedinky Pánubohuzachrbtom a tam ho zmláti prvý domáci, pretože čo tam už má turista hľadať, má slovenská pohostinná obec po povesti, aj keby tam okrem toho zurvalca žilo tisíc slušných hostiteľov.

Toto mi zišlo na um, keď mi známa rozprávala, ako sa na hrane medzi zimnou a jarnou sezónou usadilo na schodoch magistrátu zopár nemecky rozprávajúcich mládencov. Boli unavení. V celom meste nebola jediná lavička okrem piatich pred Manderlom, čo permanentne okupujú zapáchajúci tuláci. Aj tak si potrebovali rozložiť mapy, aby sa v tomto meste vyznali, nech už nie je pre nich cudzie. A vtedy vyšli zo sklenených dvier dvaja okravatovaní páni a jeden začal na nich ziapať, že tieto schody nie sú na sedenie, čo tam takí tuláci majú zaberať miesto. Okravatovaný chrapúň ziapal po slovensky a mládenci jeho slovám nerozumeli, a keby áno, nepochopili by, prečo musia odísť. Veď v Mníchove sa dá sedieť na schodoch radnice a v Bruseli v kráľovskom parku. Ale rozumeli tónu a pratali sa. Ak by chceli po tomto napísať niečo podobne sprosté ako Hostel, nečudoval by som sa.