Vec verejná chce aktivitu, nie frfľanie

K zvláštnostiam tejto krajiny patrí, že má okolo päť miliónov expertov na niektoré činnosti. Napríklad na futbal, hokej, žurnalistiku, verejnú správu či spôsob, ako udržiavať v poriadku verejné priestory.

Keď však príde na lámanie chleba, experti sa vyparia. Ťažko nájsť toho, kto by vedel v pravej chvíli streliť gól, ktorý nás posunie ďalej, či toho, kto by napísal, čo ťaží jeho a jeho okolie. Keď príde na to, že treba pomôcť obci, počujete len odpovede „mňa sa to netýka“ a o čistote na sídliskách hovoria tí, čo cestou zo záhradky hodia igelitovú tašku s odpadkami pod lampu na konci záhradkárskej kolónie. Potom sa však zasa vrátia k pozícii experta a nahromžia na repretrénera, pošlú do redakcií anonym o tom, ako by mali redaktori dbať na novinársku etiku a prezentujú sa kritickými hlasmi na webových stránkach miestneho úradu.

Ak sa niekto správa inak, označia ho za blázna. A následne rozmýšľajú, ako to zaonačiť tak, aby zrušili, čo ten blázon urobil. To je fajn.

Bláznov je málo. Jednak psychiatria už dávno vyčiarkla toto označenie zo svojho slovníka a jednak sa medzi tými piatimi miliónmi zopár bláznov vyskytuje, upozorňujem však, že ide o bláznov bez psychickej poruchy.

Ak je niečoho málo, znamená to, že je to vzácnosť. Blázni sú teda vzácni a hodno ich nasledovať. Ak už nie z iného dôvodu, tak preto, aby človek nesplynul s davom. Je však lepší dôvod - svet si zaslúži, aby sme preň niečo urobili, už len kvôli svojmu svedomiu a dobrému pocitu, a potom sa oplatí nosiť visačku hoci aj človeka streleného. Treba však dodať, že do tejto kategórie nezaraďujeme sprejerov, hoci sú tiež menšina.