Peniaze nie sú nesmrteľné, mecenáši áno

Väčšina porekadiel, úsloví a vetičiek, ktoré sa povrávajú o peniazoch, sú také samozrejmé, až sú všedné a nudné. Pravdou je, že za peniaze si človek nekúpi ani zdravie ani dlhší život, ale dokážu urobiť nesmrteľným - toho, kto ich daruje.

Odporučil by som, aby ste si ako manuál pri čítaní tohto stĺpčeka zobrali do ruky minulé číslo a na strane trinásť prezerali článok o lavičkách na Hlavnom námestí, teda o ľuďoch, ktorým sú venované. Idem ilustrovať tvrdenie z úvodu tohto stĺpčeka - peniaze vedia spraviť niektorých ľudí nesmrteľnými. Od malička som sa chodil hrávať do Šifbeku a až spolužiaci z prisťahovaných rodín ma niekedy okolo piatej triedy informovali o tom, že to je Medická záhrada. A zo Šifbeku okľukou domov som nechodieval po Moskovskej, ale po Törökovej. Aj keď, popravde, vedel som len to, že ten Török bol kedysi nejaký veľký prešporský pán, a z tabule na dome vtedy už patriacom lekárskej fakulte som sa dočítal, že grófka Schiffbecková založila tento park, postavila tie staré domy a doma mi povedali, vraj má na prsty aj v založení (dnes už nejestvujúceho) cintorína na Račianskom mýte. S ostatnými menami som sa stretal sporadicky, keď som išiel napríklad do mesta cez Royko pasáž alebo do YMCY, ktorej daroval pozemok doktor Schulpe.

Ak by sa mal menovať v novej dobe čin, ktorý pre Bratislavu znamenal najviac, v mojich nomináciách by to neboli stavby, ale veľmi vysoko by bola práve myšlienka na lavičky, na skutok, ktorý bude každodenne pripomínať týchto mecenášov. Ľudí, ktorí tomuto mestu nezištne a múdro prispeli.

Ak by som mal moc kúzliť, urobil by som to tak, aby každého z tých, čo si na lavičku dnes sadnú, prešlo svetlo z činov ľudí minulosti. Aby sa naučili pozerať na potreby sveta okolo seba ako na svoje, aby našli cestu k nesmrteľnosti.