Bol piatok, keď sa oplatilo znovu dúfať

Vždy vo mne čosi vyvolávalo odstup k patetickosti verša „Ó, mládež naša, tys´ držiteľkou rána...“ hoci zbožňujem a zbožňoval som mladosť svoju, aj tak všeobecne.

Náš (slovenský, a teda aj bratislavský) mikrosvet sa však mení a často už niet čo zbožňovať bez ohľadu na mladosť - nemladosť. Keď mi rovesníci kladú otázku, čo by som mladým poradil, tak odpovedám, že tri-štyri jazyky a čosi exaktné a vypadnúť odtiaľto, lebo vlasť máš tam, kde si ju postavíš a kde ti ju nikto nebude brať. Čo i len hlúposťou. Tá u nás kvitne a drží nielen ráno, ale spolu s chamtivosťou aj poludnie a večer. A na noc si líhajú s nemorálnosťou a lenivosťou, lebo takýto spolok je len logický.

Nezalamujem ruky nad mladými ľuďmi, lebo sám si ešte vlastnú mladosť pamätám. A keď niekto povie, že majú primálo úcty k starším, uvažujem, či to nebude aj tým, že si tej úcty starší ľudia niekedy viac nezaslúžia. Už len z toho dôvodu, že ani v starších úcty a pokory nie je nazvyš. Tá bájka o troch grošoch sa dá totiž vyložiť aj negatívne - a potom je jasné, že ten, kto nepožičiava, nemôže čakať, kedy mu vrátia. Ale - dávať môžeme len vtedy, ak máme. Napriek všetkému však tak ako vždy príde jar, prídu noví mladí a z ničoho nič sa nájde v nich kvalita, ktorú človek už pokladal za stratenú. Videl som to, stalo sa.

Kupovali sme si s kolegom siedmeho apríla narcisy a k dievčatám s kvietkami a prelepenou škatuľou na príspevky pre Ligu pristúpil pekný vysoký mladík a kupoval si kvietok. Dával päťdesiat korún. Viem, čo je to pre študenta. Dievčina vraví „To nemusíš, veď ty si z našej školy, jeden z nás.“ A krásny mladý muž jej povedal: „Veď práve preto.“ Dávno som nevidel toľko noblesy a honoru u dospelých, kto mu povedal, že práve toto je správanie lepších ľudí?