Sme čistotní, u nás toalety nesmrdia

Prepáčte mi, ak nevysypem z rukáva meno onoho starorímskeho poslanca, ktorý povedal: „Nesmrdia“ a ukázal senátorom dlaň s prvými mincami získanými od slobodných Rimanov za používanie verejných záchodíkov.

Moja hrozná nevedomosť mi však nebráni zaujať postoj k verejným toaletám ako takým. Je to problém, ktorým sa zaoberajú aj v cudzine. Napríklad v takej obci Paríž. Tam sa rozhodli, že 200 verejných toaliet v súkromnom vlastníctve s poplatkom za použitie 40 eurocentov zmenia na bezplatné. Keď som tú správu čítal, tak som zahorekoval a zatúžil som, aby sme aj my mali toľko záchodíkov. Stačilo by aj na celom Slovensku.

Ale Slovensko verejné záchody neľúbi. Sledujem, ako tieto užitočné zariadenia ubúdajú a vedel by som menovať, kde všade boli, ale už nie sú. Dá sa povedať, že vládne nepriama úmera. Čím väčšie percento Slovákov má trvalý pobyt v Bratislave, tým menej je verejných toaliet. S platením či bez. Napríklad neviem, či je vôbec jediná verejná toaleta v celej vyše stotisícovej Petržalke - ak nerátam tú na železničnej stanici, ale to nie je v pravom slova zmysle verejná, je železničná. A ak niekde v centre či inde aj verejné záchodíky sú, sú dokonale neoznačené, asi preto, aby nám ich tí cudzí nepoužívali.

Nerozumiem tiež poslancom, ako mohli nechať prestavať Hurbanovo námestie, keď architekt v projekte nenakreslil ani jedny malé dvierka s vyrezaným srdiečkom. A kedysi tam boli... Nerozumiem turistom, čo robia, keď sa túlajú hodiny po meste a potrebujú ísť - lebo v celom centre sa asi nedá ísť nikam. Od Strakovej po Michalskú bránu a dolu korzom po divadlo nie je veľa príležitostí... Pod arkádami na boku Primaciálneho paláca je dvojo malých dvierok a tie vyzerajú tak, že, no, povedzme, mohli tam kedysi byť. Ale prečo nie sú? Prečo nie sú, ak tam náhodou aj nikdy neboli?