Lietadlo pred potknutím neochráni

Život robí hlúposti, asi preto, že sme živí, robíme ich aj my. Čo vôbec neznamená, že veci neživé či priam mŕtve sa nesprávajú rovnako, ale to je námet na celkom iné zamyslenie.

Čo ma teraz zaujíma, je fakt, že človek sa na ceste môže potknúť nielen vtedy, keď kráča pešo. Človek sa môže potknúť, aj keď letí. Takéto potknutie je spôsobené možno aj tým, že človek sa nepotkne na letištných schodoch. Keby sa potkol (ale poriadne), možno by zapochyboval, či nie je potknutím aj vôbec do toho lietadla nasadnúť, hoci je to vybavené. A tak sa človek dopotkýna na služobnú cestu, aj domov, ale doma sa už o tom rozpráva.

Ľudia si hovoria, reku, prečo ten primátor letel do Cannes s lietadlom J&T a nie s dajakým druhým. Prečo leteli len títo jedni, keď tam napokon boli aj spolu s ostatnými? A neurazia sa tí druhí? Nenaznačuje to niečo?

Ľudia sú živí a potkýnajú sa a majú nepríjemné otázky. Ono je to totiž tak. Pán primátor je naším pánom primátorom. Tým sa myslí, že je nás všetkých. V tom, že je primátor, v tom slovíčku je skryté, že je prvý. Lenže žijeme v demokracii. A v demokracii na rozdiel od otrokárstva a feudalizmu pozícia prvého znamená predovšetkým viac povinností. Ilustroval by som to tak, my neprimátori, môžeme napríklad odhodiť na ulici papierik od žuvačky. Nie je to pekné. A keď nás prichytia, môžeme zaplatiť pokutu. No primátor to nielenže nemôže urobiť, on by na takú rozšafnosť nemal ani myslieť.

Nás neprimátorov tiež nezväzuje protokol a diplomatický bontón. Nikomu síce nezaškodí, keď sa podľa toho správa, mestu by to dokonca prospelo, ale jednoducho, nik to od nás nemôže vyžadovať - kým neprídeme do funkcie, v ktorej sa to vyžaduje. Tam takéto pravidlá platia rovnako prísne ako pre bežných smrteľníkov jasné „Nezabiješ!“