O fešných psoch a zmrznutých ľuďoch

Počet bezdomovcov, ktorí v túto zimu (a ona naozaj ešte nie je krutá) podľahli chladu, sa blíži k dvadsiatke. Verejnosť sa nevzrušuje, je proti násiliu a preto nenúti bezdomovcov prežiť. A aj keď je pravdou, že mnohí z týchto ľudí si osud tulákov vybrali, stále sú to ľudia a bez pomocnej ruky nás podstrešných si často neporadia. A celkom iste je pravda, že nik z nich nechcel zmrznúť, aj keď sú aj horšie spôsoby ako opustiť tento svet.

Nemusíme bezdomovcov naháňať do sociálnych zariadení, musíme hľadať a nachádzať cesty, ako im pomôcť. Nemusí to byť ani drahé - v Žiline v Charitatívno - sociálnom centre to vyriešili jednoducho. Tam, kde je cez deň azylové centrum, na noc odstránia lavice a stoly a umiestnia provizórne lôžka pre dvanásť ľudí. V krízovom prípade prepustí sociálny pracovník, ktorý sa o beh nocľahárne stará, svoju kanceláriu a noc strávi na nohách.

Bratislava má na stovky bezdomovcov vari štyri desiatky lôžok a napríklad mestská časť Bratislava - Staré Mesto k tomu vyčlenila na pomoc ľuďom bez domova pár desiatok tisíc korún a hotovo. Už to, že na pomoc pre túto skupinu ľudí je tak málo prostriedkov, a na iné, postrádajúce životnú dôležitosť, ako na toho nešťastného psa sympaťáka, sa nájde, je zlé. Ale otriasajúce, hrozné je to, že čo máme, dostatočne nevyužívame, nekoordinujeme sa. Stačí ten príklad zo Žiliny: len trochu organizácie a už je strecha pre potrebných v treskúcich mrazoch pripravená. Koľko korún treba na dva mesiace pre pracovníka, ktorý sa o nocľaháreň stará? Štyridsať? Päťdesiat tisíc?

Ozaj - a aká je hodnota jedného človeka? Hoci bezdomovca. Môžeme si byť istí, že nikoho nemá, že nič neznamená, že niekoho nezraníme našou nevšímavosťou a pohodlnosťou cez jeho osud?Často sa hrdíme, že sme mesto a krásne a moderné. Ale k modernému mestu na celom svete patrí aj schopnosť poradiť si s problémami. Ak to nevieme, napriek miliardovým developerským činom zostaneme provinčnou dierou s chodníkmi zapľutými žuvačkami.