Dobré predsavzatie na každý deň

Novoročným predsavzatiam je, chvalabohu, koniec. Nemyslím to tak, že už je dosť ďaleko od Nového roka, ale že už viac rokov je táto téma skôr pre vtipkárov ako pre moralistov. Napokon - sebasľub pod vplyvom šumivého asi nemá príliš veľkú silu a ľudia na to prišli.

To je dobré, lebo by to mohlo vypovedať o tom, že ľudská múdrosť rastie, lenže to zasa tiež nie je celkom pravda. Rastie počet fastfoodov a rýchlovzdelancov, ale to nie je známka kvality. Napriek tomu je úsmev nad nereálnymi predsavzatiami dobrým javom, lebo svedčí aspoň o tom, že sa dokážeme lepšie pozerať pravde do očí.

Čo je v spoločnosti, ktorú po desiatky rokov nútili klamať a žiť dvojtvárne, viac než veľký úspech. No stále je to len začiatok, pretože ak sme sa naučili nedávať si náhlivé a nereálne predsavzatia, neznamená to, že sa predsavzatí vôbec máme zbaviť. Stále máme čo meniť, rovnako na celej spoločnosti ako každý z nás na sebe. Bez lepších ja nebude lepšie my, to je jasné. Morálne je vyrovnať sa s realitou, ale nemorálne je nepokúsiť sa ju zmeniť. Také vyrovnanie sa s realitou, akože tak je to, nemôže to byť lepšie, jednoducho som taký, jednoducho to je tak, jednoducho ľudia sú takí, to nie je vyrovnanie, len poznanie faktu, že treba kapitulovať. Poznanie potreby cúvnuť a neochota to vykonať sa potom prejavuje v agresívnej nadutosti a nekritizovateľnosti. Od dieťaťa, ktoré na rodičov vyrukuje s právami na detskú neomylnosť proklamovanú niektorými organizáciami, až po neochotu hovorcov verejných úradníkov všetkých stupňov odpovedať novinárom, pretože vraj novinári aj tak píšu len o chybách a zaujato.

Skutočné, chlapské, vyrovnanie sa s realitou znie: áno, spravil som chybu a nemalo sa to stať, ale budem sa usilovať, aby sa to neopakovalo.