Čo je v nás pozitívne, má byť samozrejmé

Kedysi mi sestrička na zadnú stranu svojej maturitnej fotografie napísala sentenciu, ktorej zmysel je v tom, že nie v slabochoch, ale v ľuďoch silných je milosrdenstvo. Neskôr som čítal v istej knižke, že sme náchylní na malichernosti, ak sme však láskaví k ženám a deťom, Boh dobre pozná naše činy. A potom, ešte neskôr, mi istý muž v rozhovore povedal: Nestačí byť dobrým, musíš mať dosť sily, aby si si svoje právo na dobrotu uhájil.

Každý rok v tomto čase sa mi všetky tri myšlienky prevaľujú mysľou, zostáva vo mne totiž predstava z detstva (asi je aj detinská), že teraz nadchádza ten pravý čas, aby sme boli všetci lepší. Že každý si chce aspoň nakoniec zaslúžiť odmenu. A každoročne zažívam to isté nemilé prekvapenie, že nie sú všetci lepší, podaktorí dokonca za proklamovanú dobrotu a zbožnosť ešte lepšie ukrývajú svoje nedobré stránky. Vtedy sa ku mne priblíži tá tretia myšlienka, právo na dobrotu si musíme aj obhájiť.

Lebo je to tak - čo je v nás pozitívne, to by nemalo byť na obdiv. Pozitívne by malo byť normálne a všetko ostatné by sme mali považovať za nedobré, za odstrániteľné, za burinu. Nedá sa jednou polovicou úst proklamovať dobrota a láska a druhou vyslovovať názor, že máme byť odmenení za tie proklamácie. Proklamácie dobroty ešte nie sú dobrotou a proklamácie zväčša zostanú len tým, čím boli na začiatku - kôpkou slov. Dobrotou, pozitívum, je čin. Aj malý. No bez slov.

Je to paradoxné, ak to napíše človek, ktorý sa slovami živí. Je to však tak, je to len tým, že pre noviny a novinára je slovo ten istý materiál ako pre kováča kus železa. Aj naše vety, riport o tom, čo sme videli, čo sa deje, aký je náš svet, má byť práve takou užitočnou vecou ako klince či rýľ.

Ukrutne radi by sme používali slová len na to, aby sme chválili, ale vždy sa to nedá. Možno by sa dalo, ak by sme všetci boli silní a priami. Bol by to krásny svet, pre nás i našich čitateľov, svet, o akom takto v krátkych dňoch pred Vianocami častejšie snívame.