Zobrať si zviera z útulku môže byť problém

Vo štvrtok 24. novembra som na základe výzvy z rozhlasu navštívil útulok zvierat na Rebarborovej ulici. Útulok žiadal o rôzne druhy pomoci a tiež hľadal „adoptívnych rodičov“ pre svojich miláčikov. Okrem iného ponúkali štyri malé mačičky, ktoré sa v rodinnom dome vždy hodia.

Neváhal som a merajúc cestu na opačný koniec Bratislavy som zavítal do útulku, kde ma privítal miestny dobrovoľník, veľmi milý pán doktor, ktorý práve v čase môjho príchodu prijímal ďalšieho obyvateľa útulku, psíka. Ukázal mi všetky mačičky, a keď som si vybral a dúfal, že s nimi budem môcť odísť, prišla z mesta - z úradov pani Havranová, vedúca útulku. Najskôr pomerne nešetrným spôsobom a predo mnou „zotrela“ hneď pri bránke pána doktora za to že prijal psíka, argumentujúc nedostatkom miesta. V dobrom úmysle som poznamenal, že keďže si mienim odniesť dve mačky, zostane miesto pre jedného psíka. A to som asi nemal robiť. Zvýšeným hlasom a silne podráždeným tónom sa obula aj do mňa. „To nie je len tak, aké mačky, kto som a odkiaľ, musí si ma zapísať.“ Či nemôžem minútu počkať? Poznamenal som, že sme už predtým vyše 30 minút hľadali kľúče od koterca, a teda čakania som sa už nabažil a rád by som si čo najskôr odniesol mačky. Po krátkom vyšetrovaní budúceho miesta pobytu mačiek, pani Havranová usúdila, že to nie sú mačky „na von“, ani na chytanie myší, musia byť vnútri a ani moja dláždená pivnica 100 m2, ústredne vykurovaná, nie je pre mačky dosť dobrá. Škoda, že nemám foto miesta, kde žijú teraz...

Vysvetlil som pani Havranovej, že som prišiel pomôcť a nemeral som cestu z Rusoviec do Vrakune preto, aby na mňa nahúkala pri bránke útulku. Aby som nebol jednostranný - asi sa nakoniec zbadala, nasledovalo niekoľko ospravedlnení a vysvetlení, že mala ťažký deň na úradoch a tiež ponuka, že mi do 14 dní zoženie „tie správne mačky“.

Na záver sa pýtam, na čo je útulok, ktorý nie je ochotný, resp. schopný zviera prijať a čo je zvláštne ani darovať a pritom žiada o pomoc. Ale hlavne, aj človek, ktorý vedie útulok pre zvieratá, by ma mať vzťah aj k ľuďom.

Pred časom som sa rovnako prehnal aj na Polianky, kde mi do telefónu mladá pracovníčka povedala, že majú zvieratá a môžem prísť. Keď som prišiel, tá istá milá osemnástka povedala „Hups, ale oni sú choré“ a tak som sa opäť vracal naprázdno. Myslíte, že ešte niekedy dostanem chuť pomáhať útulkom?
Mgr. Ľubomír Štekl, Rusovce
LIST ČITATEĽA