Chýba nám záujem o našu históriu

Slováci si zvyknú poťažkať, ako málo prvenstiev vo svete majú, ako ťažko môže Slovensko zaujať popri iných, „zaujímavejších“ krajinách. Okrem toho, že je to nezmysel, smutných prvenstiev máme už na prvý pohľad nadštandardne veľa. Jedným z nich je povestný nedostatok záujmu o kultúrne dedičstvo, pamiatkovú ochranu a znalosť histórie vôbec. Bratislava a vzťah obyvateľstva mesta i Slovenska k nej je toho exemplárnym príkladom.

Kým sa kŕdle novodobej slovenskej šľachty usilujú zaujať pozornosť zahraničia mrakodrapmi, polyfunkčné objekty rastú ako huby po daždi a luxusné hotely sa považujú za základ atraktívnosti krajiny, bohatá história mesta ostáva celkom na chvoste záujmov.

Už roky chýba postave nad pálffyovskou hrobkou vedľa Donnerovej barokovej kaplnky na vonkajšej strane Dómu sv. Martina hlava. Nepočula som, že by to za tie roky vzbudilo pohoršenie v cirkvi, v predstaviteľoch mestského zastupiteľstva alebo v radoch korzujúcich ľudí. Možno niekomu krivdím, no rytier je dodnes bezhlavý.

Iným „bezvýznamným“ detailom je tajuplné zmiznutie kamenného sokla s motívom jašterice na roku Kapitulskej ulice. Myslím si, že jeho zmiznutie sa spája s pohybom nákladných vozidiel po tejto v súčasnosti najstaršej bratislavskej ulici.

Dvadsiateho piateho mája uplynie 70 rokov od smrti Jána Levoslava Bellu, ktorý stál pri zrode slovenského hudobného života v čase prvej Československej republiky, okrem iného je aj autorom prvej slovenskej opery Kováč Wieland. Neviem, či sa bude konať nejaká spomienková akcia, ako to býva dobrým zvykom v kultúrnych krajinách, ale iróniou osudu je zatiaľ jediným uctením si tejto osobnosti zmiznutie jeho busty z hrobu na cintoríne Kozia brána.

Za iné „správne načasované“ zmiznutie sa dá považovať aj ukradnutie pamätnej tabule zakladateľa Hudobnej školy pre Slovensko prof. Miloša Ruppeldta (ktorý sa, mimochodom, o Bellov návrat na Slovensko zaslúžil) v mesiaci jeho 125 narodenín. Tabuľa zmizla z centra mesta, z Františkánskeho námestia, z budovy bývalej ĽŠU stojacej vedľa Tatra banky zabezpečovanej kamerovým systémom.

Bojím sa, že zoznam takýchto „bagateľov“ bude oveľa dlhší. Zatiaľ mi asi neostáva nič, len sa uspokojiť so skutočnosťou, že aspoň sa zatiaľ nikomu nepodarilo z Michalskej veže zlikvidovať nápis z čias Márie Terézie: Zahynie národ, ktorý nepozná vlastnú históriu.
Silvia Ruppeldtová, Bratislava
LIST ČITATEĽA