Ďalšie spomienky na Valonskú VI.

Definitívny zánik Valonskej (Slovanskej) ulice, ktorej sú venované tieto moje spomienky, sa začal v roku 1952, keď bolo zrušené všetko súkromné podnikanie a zrušili sa aj malé remeselnícke živnosti a prevádzky.

Zánik Valonskej ulice pokračoval - ako som už uviedol - výstavbou Hlavnej pošty na ľavej strany Firšnálu (správny názov bol Fürstenalle, ale ľudia si ho takto skrátili a zaužíval sa uvedený názov), zrušením lunaparku a výstavbou prvej budovy - pavilónu Slovenskej vysokej školy technickej (dnešná Slovenská technická univerzita) na Námestí slobody.

Touto výstavbou vznikol mohutný priestor budúceho moderného námestia a jeho spodnú časť mala podľa plánu uzatvoriť reprezentačná budova Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej. Preto prízemné, ale aj tri jednoposchodové domy v dolnej časti námestia, ktoré boli ešte pokryté šindľovými a lepenkovými strechami, chátrali, neboli opravované a spolu so zadnými časťami našich domov na Valonskej ulici sa pripravovali na definitívnu demoláciu.

V rokoch 1959 - 1963 sa to aj uskutočnilo - my obyvatelia Valonskej ulice a priľahlého okolia, vrátane domov v dolnej časti Firšnálu, sme boli rozdelení na novo vybudované sídliská a postupne sme sa presťahovali do pridelených panelových bytov.

Zanikla útulná, pomerne málo frekventovaná ulica v strede mesta, zanikli malé živnosti a ich prevádzkovatelia, zanikol štebot detí v základnej škole a dobromyseľné napomínanie školníka pána Mikláša, zanikol rachot motoriek, utíchol príjemný hluk nástrojov v dielňach Slovenského národného divadla, zanikol dupot konských kopýt Zambachovej prevádzky, ale aj huculov pána Filipa. Stratil sa klasický zápach obuvníckeho lepidla (popu), ktorý vychádzal z obuvníckej dielničky majstra Szássa.

Ulica prestala voňať pečenými zákuskami a vôňou vanilky z cukrárskej výrobne, zanikli vinárske pivničky a ich pravidelní hostia. Zanikli preto, aby toto pominuteľné domáce zátišie malých prízemných domčekov, z ktorých mal každý svoje čaro poplatné dobe, uvoľnilo svoje miesto novej dobe a mohutnému reprezentačnému celku - budove vedy a techniky, kde naše deti a deti ich detí budú preberať nové a nové vedomosti a technické i teoretické znalosti, aby svojím vzdelaním obohatili budúcnosť nášho národa a jeho povznesenie.

V závere by som ešte rád pripomenul, že hoci sa nám v nových bytoch žije omnoho lepšie a kultúrnejšie, predsa len akási nostalgia za našou Valonskou ulicou v nás pretrváva, pretože ako ľudia sme si boli akísi blízki. Aj preto píšeme tieto spomienky, aby si pri ich čítaní naše deti pripomenuli časy ich ranej mladosti, časy, ktoré sa už nikdy nevrátia, aby si osviežili pamäť, pripomenuli si to, čo si z tej doby ešte pamätajú a aby mohli aj oni svojim deťom - našim vnukom a pravnukom - pospomínať na to, ako prežili svoje detské roky na dnes už neexistujúcej, ale predsa len na ich rodnej Valonskej ulici.

Štefan Behúň, Valonská ulica 17
(Koniec)
LIST ČITATEĽA