Skupiny hostí v Grizzly bare radi nemajú

Bratislava ponúka v súčasnosti už naozaj veľa možností, ako stráviť príjemný večer. A hlavne, keď si chcete dať záležať, pretože ste pozvali hostí zo zahraničia a chcete im ukázať nočnú Bratislavu v tom najlepšom svetle. Po príjemnej návšteve Slovenskej národnej galérie sme nevedeli, kde by sme chladný jesenný piatkový večer mohli ukončiť.

Krátka prechádzka po rušnom Korze bola nakoniec prerušená pútavou reklamou pred vchodom do dnes už relatívne známeho Montana - Grizzly Baru. S priateľmi sme tvorili dosť veľkú skupinu - 10 ľudí, čo niekedy v bratislavských puboch môže spôsobiť problémy s hľadaním si miesta. Pri vchode do Grizzly baru sme videli stôl pre 8 ľudí, ktorý bol voľný. Po chvíľke sme si objednali 5 x varené víno, 2 x kávu, 2 x čaj a zeleninovú polievku. Atmosféra v bare nám síce príliš americká nepripadala (výzdoba a nábytok už vôbec nie), no boli sme zatiaľ spokojní. Neprekvapila nás ani čašníčka, ktorá nás upozorňovala, že jeden z nás si ešte neobjednal.

Prvé prekvapenie bolo, keď nám čašníčka priniesla 6 tanierikov poukladaných na seba s komentárom: „Toto si rozdajte, za chvíľu vám prinesiem to víno. A rozdajte si aj cukor, každému dva. Dobre?" Pozreli sme sa na seba, či to myslí vážne, no keď tie tanieriky aj po chvíli boli v tej istej polohe, tušili sme, že niečo asi nebude v poriadku. Po chvíľke prišli ďalší dvaja priatelia, preto sme sa pokúsili pripojiť ďalší stôl. Nervózna čašníčka sa začala sťažovať, že ona nebude mať kadiaľ chodiť a podobne. Tak sme sa ešte viac uskromnili, potisli sme sa ešte viac k sebe a doobjednali si. Čašníčka priniesla varené víno aj novým hosťom, pričom nezabudla pripomenúť, aby zaplatili.

Najlepší moment večera bola čašníčkina pripomienka: „Tento stôl je len pre ôsmich, štyria si musia odsadnúť." Zrejme si to vtedy, keď sme si objednávali, nevšimla. No prečo nám to pripomenula až potom, čo sme zaplatili? Keby sme vedeli, že jej to prekáža, zdvihli by sme sa a išli by sme niekam inam. A prečo by si mali teraz štyria odsadnúť, keď sme chceli tráviť čas spolu? Keď to išlo doteraz, prečo by to nešlo aj ďalej? Samozrejme, že jej to nedalo, a pripomenula nám to ešte jasnejšie, aby si odsadli. Vtedy som už nevydržal a išiel som za ňou s otázkou, prečo sa k nám takto správa. Veď sme jej zákazníci, normálne slušne sediaci pri stole. Asi nemala veľmi bohatú slovnú zásobu, lebo mi zopakovala to, čo som už počul. Veľmi rázne som jej preto povedal, že odídeme, no nie štyria, ale všetci.

Bodka za našou návštevou bola jej reakcia: „Tak to by som bola veľmi rada." Moja reakcia na túto poznámku bola myslím adekvátna: „...a už sa sem nikdy nevrátime!" Dnes si už bar v Bratislave vybrať môžem. A isto viem, ktorý si už nevyberiem.

Peter Berger, Bratislava
LIST ČITATEĽA