Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Z knihy historika Dušana Kováča, ktorá približuje atmosféru v Bratislave od vzniku Slovenského štátu v roku 1939 po koniec vojny, sme vybrali úryvok o možnostiach športovania. Život v našom meste ťažil v tom čase z nadštandardných vzťahov s Nemeckou ríšou.
K športu nesporne patria štadióny, ihriská, bazény. V tomto smere sa Bratislava už v roku 1938 po zabratí Petržalky a neskôr Devína a devínskych lesov Nemeckom dostala do problémov, pretože veľa najdôležitejších športovísk bolo práve na pravom brehu Dunaja.
Na zabranom území bolo osem športových ihrísk a 43 tenisových dvorcov. Napriek tomu, že túto stratu sa nepodarilo nikdy celkom nahradiť, mesto aj za pomoci štátu robilo veľa pre to, aby sa Bratislave vybudovali nové a kvalitné športové areály. Športovým klubom sa poskytli pozemky a podporila sa výstavba ihrísk.
Najdôležitejšou stavbou, ktorá sa začala už v decembri 1939, bol štadión ŠK Bratislava pre 20-tisíc divákov s hlavnou tribúnou zo železobetónu, dlhou 72 m. Na štadióne boli šatne, sprchy, klubové miestnosti i salón pre čestných hostí. Okrem hlavného futbalového štadióna a atletickej dráhy boli v areáli aj tréningové ihrisko, tri volejbalové ihriská a jedno basketbalové ihrisko. Vedľa štadióna bol tenisový areál s centrálnym dvorcom a ďalšími 11 dvorcami. Výstavba areálu stála 8,5 milióna Sk, čo bola vtedy značná suma.
Majster Slovenska v tenise Jozef Fillo.
Strata pravého brehu Dunaja postihla najviac vodné športy. Populárne vodáctvo na Dunaji malo svoju základňu práve na jeho pravom brehu. Tu sa nachádzala aj väčšina kúpalísk na Dunaji a letné kúpalisko Lido. Na ľavom brehu Dunaja zriadili cez leto sezónne plávajúce drevené bazény spočívajúce na dutých kovových plavákoch, jeden bez umelého dna a štyri s umelým dnom, ktoré sa sem dopravili zo Zimného prístavu, kde boli cez zimu uložené. Umiestnené boli povyše Propelera.
Pontónové prírodné kúpalisko na Dunaji.
Ďalšou dôležitou stavbou pre mesto bolo preto podstatné rozšírenie a dobudovanie letného kúpaliska na Tehelnom poli. Kúpalisko bolo v prevádzke už od roku 1938, po roku 1939 sa značne upravilo, rozšírilo. Hlavný plavecký bazén s dĺžkou 50 m mal pod skokanským mostíkom s troj-, päť- a desaťmetrovou výškou hĺbku 5 m. Bol to teda bazén svojimi rozmermi vhodný na športové preteky. Problémom bolo, že voda sa mohla temperovať iba mierne odpadovým teplom z továrne Danubius a z mestskej ľadovne. Vyznačovala sa však krásnou zelenou farbou. Stredný bazén mal neštandardnú, 33-metrovú dĺžku, a bol tu aj detský bazén. Na voľnej ploche bolo volejbalové ihrisko, stoly na stolný tenis, pieskoviská, hojdačky a kolotoč.
MS v plávaní na Tehelnom poli v auguste 1942.
Oblasť Tehelného poľa sa stala najdôležitejším súvislým športovým areálom mesta. Spolu s Kuchajdou, kde sa plánoval vybudovať veľký ľudový park, to mala byť dominantná športovo-rekreačná zóna mesta. V tomto areáli sa začala aj výstavba ďalšej významnej stavby – zimného štadióna s umelou ľadovou plochou, ktorý bol pre rozvoj krasokorčuľovania a hokeja nevyhnutný. Stavať sa začal postupne, prvým krokom bolo vytvorenie umelej ľadovej plochy so strojovňou. Plocha sa začala využívať už roku 1940 a postupne sa k nej dobudovali ďalšie objekty – tribúny, šatne. Takto vybavený štadión umožňoval trvanie zimnej sezóny od 15. októbra do 15. marca, presnejšie, v čase, keď vonkajšia teplota neprekročila 15 °C. Do definitívnej podoby aj so zastrešenou budovou bol zimný štadión dobudovaný až po vojne.
Najúspešnejšia slovenská krasokorčuliarka Fedora Kalenčíková. Zomrela v januári tohto roku ako 97-ročná.
Pred rokom 1945 sa vypracovali aj ďalšie plány a štúdie. Okrem parných kúpeľov na Dunajskej, kde mal byť aj plavecký bazén, počítalo sa s výstavbou letného kúpaliska nad vyústením tunela, pod niekdajším podhradským kameňolomom. Ostalo však iba pri projekte. Na jeho uskutočnenie chýbali peniaze, a hlavne čas, pretože vojna sa rýchlo približovala k Bratislave.
Otvorenie vodáckej sezóny v máji 1942.
Dôležité bolo, že športovanie sa stalo najmä medzi mládežou v Bratislave bežnou dennou činnosťou. Ak neboli nablízku športoviská, našla sa pre futbal akákoľvek plocha, aj uzavretý priestor dvora, kde občas padli za obeť okná. Ak nebola kožená lopta, hralo sa s gumenou alebo sa lopta urobila zo starých ponožiek. Aj „veľký šport“, v Bratislave hlavne v podaní ŠK Bratislava, ostával stále amatérskou činnosťou. Časy veľkých profesionálnych klubov Európu ešte len čakali.
(bn)
Spracované podľa knihy Dušana Kováča Bratislava 1939 – 1945 - mier a vojna v meste, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva).