• Šport
  • 11.02.2010 08:07

Iveta Karafiátová si účasť na olympiáde vysnívala

0 0

Prvé, čo po olympijskom sľube urobila, vyzula si topánky. „Sú nové, strašne tlačia,“ úprimne priznala Iveta KARAFIÁTOVÁ, slovenská hokejová reprezentantka. Hráčka švédskeho tímu Linköpings bude jednou zo štyroch rodených Bratislavčanov, ktorí sa chystajú reprezentovať Slovensko na Hrách zimnej olympiády vo Vancouveri 2010.

Je pritom zaujímavé, že kým drvivá väčšina národa pred štyrmi rokmi ani nevedela, že pod Tatrami nejaké baby hrávajú hokej, ona sama už vtedy, počas sledovania turínskeho ženského turnaja, verila, že do Vancouveru pocestuje. Ako hokejistka!

- Strašne som si to priala. Vtedy tam hrali Talianky, keďže olympiáda bola u nich, a ja som to brala, ako je to nefér, že v Turíne nemôžeme byť napríklad my. Dnes sme tam!

Na Facebooku máte uvedené, že ste fanúšičkou chlapčenskej skupiny Lunetic. Mysleli ste to vážne, alebo ide o nejakú recesiu?

- Keď som bola malá, tak som bola ich veľkou fanúšičkou. Naozaj sa mi páčili, strašne som ich obdivovala. Mala som asi osem-desať, možno dvanásť.

Bolo to vážne?

- Vtedy áno, teraz už asi nie...

Poďme teda k hokeju, všade sa uvádza, že k hokeju ste sa dostali vďaka otcovi, hokejovému trénerovi. Kto však dal ten prvý podnet, aby ste vyšli na ľad aj s hokejkou? Otec, alebo skôr ste si vydupali vy sama?

- Keďže otec trénoval a hokej hrával aj starší brat, na zimáku som trávila veľa času. Páčilo sa mi to tam, prostredie som si obľúbila a preto som sa raz sama o sebe vybrala na ľad. Tatino o tom ani nevedel, len ma tam zrazu zbadal. Potom mu však už nezostalo nič iné, len sa s tým zmieriť. Keď som mala šesť, prvý raz som si obliekla aj hokejový výstroj.

Kto vás teda učil korčuľovať, mama či otec?

- Vlastne obaja.

Kde ste začínali?

- Najskôr v Taliansku, v klube, kde otec rok trénoval. Tam som aj začala s prípravou. Potom už v Bratislave.

Ako reagovali rodičia? Potešili sa?

- Zaujímavé, že viac asi mama, ktorá bola veľkou hokejovou fanúšičkou. Keby ho mohla vo svojej mladosť hrať, určite by to urobila. Zo strany rodičov nebol žiadny problém, boli radi, že nejako športujem, myslím si však, že asi nerátali, že ma to bude držať tak dlho. Zrejme rátali tak s piatou-šiestou triedou a potom koniec. Rok za rokom sa to však preťahovalo, až som nakoniec skončila na olympiáde...

V začiatkoch ste asi museli hrať a trénovať s chlapcami.

- Do šestnástich som hrala za chlapcov v Ružinove. Po Taliansku za BEZ-ku, potom Danubiu a nakoniec za spomínaný Ružinov, odkiaľ som odišla na dva roky do Kanady.

O koľko rokov boli chlapci mladší, alebo boli v rovnakom veku?

- Mali tak ako ja.

Zvykli ste si na seba? Predsa len je hokej tvrdý šport, brali medzi sebou babu?

- Keďže sme hrávali spolu od malička, nemali sme žiadny problém. Spolu sme vyrastali a keď si to dnes vybavujem, sú to asi moje najkrajšie hokejové spomienky. Chalani boli naozaj super, vytvorili sme skvelú partiu.

Mali ste spoločnú šatňu?

- Spoločnú, najmä doma. Určili sme si v nej pravidlá a všetko fungovalo. Poslúchali.

Vedeli súperi, že proti nim hrá dievča?

- Určite, z prilby mi vždy trčal dlhý blonďavý chvost. Občas mali aj nejaké poznámky, ale snažila som si ich púšťať bokom, prípadne si robiť z toho srandu.

Posielali vás hrať sa s bábikami?

- Nie, nie, skôr išlo o to, že si chceli dokázať nejakú nadradenosť, v takom zmysle, že čo ty tu chceš, veď si len dievča. Občas sa im to nevyplatilo, ale to už bol ich problém...

Hrávate v obrane, vždy to bolo vaše miesto?

- Prešla som všetkým. Mali sme trénera, ktorý nás prestriedaval v obrane aj v útoku. Definitívne som tu zakotvila niekedy v ôsmej triede. Počas dvoch rokov som však hrala aj vpredu a párkrát sa mi to podarí aj teraz. V obrane som však istejšia.

Ste klasická Bratislavčanka?

- Až na ten rok v Taliansku som tu prežila celú mladosť. Akurát na prázdniny sme odchádzali k maminým rodičom do Zvolena. Takže som každým kúskom Bratislavčanka. Najskôr som chodila do školy na Vlasteneckom námestí, ako siedmačka som prestúpila na Kalinčiakovu do športovej.

Mali ste nejakú obľúbenú cukráreň, kino alebo nejaký klub?

- Tieto veci ma obchádzali. Poznala som školu, po nej tréning a večer domov. A zase do školy, tréning... Spolužiaci či kamaráti ma ťahali von, ale naozaj nebol čas. Vždy som mala jedinú odpoveď - idem na tréning.

Kadiaľ sa dnes najradšej túlate?

- Páči sa mi centrum mesta. Rada sa tam prechádzam, po uličkách, medzi kaviarničkami, okolo hradu.

Fandili ste Slovanu?

- Vždy.

Ako reagovala mama Zvolenčanka?

- Aj ona už je slovanistka. Spočiatku síce bola fanúšičkou Zvolena, ale keď je v Bratislave a pozná tých chlapcov, musí im fandiť.

Ktorý je váš klub v NHL?

- Keď sme voľakedy hrali na turnaji vo Vancouveri, tak som si obľúbila práve toto mesto. Myslím, že dodnes mám z neho nejaké vlajočky. Nejaký špeciálne obľúbený klub v NHL však nemám.

A hráčsky vzor?

- Klasický si ani nepamätám, ale obľúbila som si obrancu Dominika Graňáka, ktorý tiež hrá vo Švédsku.

Podľa toho, ako hrá...?

- Hokejovo! Páči sa mi jeho štýl. Rada by som hrala podobne.

Ako ste spokojná s pôsobením vo Švédsku?

- Páči sa mi tam. Teraz som síce sama, takže sa trošku nudím, ale inak je vo Švédsku bezstresový život. Na všetko majú čas, čo zase mne nie vždy vyhovuje, lebo často meškajú.

Neskúšali ste to náhodou aj so ženským futbalom, ktorý má v Bratislave predsa len dlhšiu tradíciu?

- V Bratislave nie, ale v Kanade áno. Sezóna sa tam začínala trochu neskôr, dva mesiace nebolo čo robiť, tak sme hrali futbal a celkom ma to bavilo. Akurát, že som sa zranila, tak ma strčili do bránky, kde som už zostala.

Na olympiáde vás čaká Kanada, Švédsko, Švajčiarsko. Dá sa proti týmto súperkám niečo vymyslieť?

- Kanaďanky a Švédky som videla v príprave a vyzerali veľmi dobre. To už bol fakt výborný hokej, na aký sa dá pozerať. Švajčiarky sú trošku iná kategória, tam sa chceme pokúsiť o lepší výsledok, možno aj vyhrať. No budem optimistkou, možno prekvapíme aj proti Švédkam, akurát proti Kanade už veľa vody asi naozaj nenamútime.

Nečrtá sa, že by nás mohli podceniť?

- Z Kanady sa mi dostalo, že asi nie. Vedia, že sme sa dostali už na dve veľké podujatia, takže tušia, že asi niečo vieme. Podcenenie z ich strany nehrozí.

Čo je pre vás olympiáda?

- Splnený veľký sen! Už keď sa rozhodlo, že olympiáda bude vo Vancouveri, tak som si povedala, že urobím všetko preto, aby som tam hrala. Vytýčila som si to ako svoj cieľ, pre ktorý som bola ochotná urobiť čokoľvek. Mnohí sa mi smiali, ale my sme tam!Hokejový sen sa vám teraz plní, aký je ten mimošportový?- Nad tým začnem rozmýšľať po olympiáde...

Zhováral sa Dušan Blaško
FOTO - JÁN SÚKUP


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.