Matičiari sú proti, historika ich postoj prekvapuje

Proti dotvoreniu Pamätníka československej štátnosti doplnením sochy prezidenta T. G. Masaryka sa najhlasnejšie vyslovila Matica slovenská. Jej miestny odbor v Bratislave 1 upozorňuje, že prvý prezident ČSR nie je a nikdy nebol pre väčšinu slovenského národa milovaným „tatíčkom“.

„Bol síce signatárom Pittsburskej dohody, podľa ktorej malo mať Slovensko v spoločnom štáte zaručenú vlastnú administratívu, svoj snem a súdy a slovenčina mala byť úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote. Svoj podpis však neskôr poprel a Pittsbursku dohodu označil za podvrh a falzum,“ tvrdia bratislavskí matičiari.

Ako ďalej upozorňujú, v roku 1915 Masaryk vyhlásil, že „Slováci jsou Češi, přesto že užívají svého nařečí jakožto spisovního jazyka“. Prezident Masaryk ako „demokrat a humanista“ opakovane odmietol žiadosť slovenských biskupov zriadiť na Slovensku tri katolícke gymnáziá. Naopak, podporoval prienik ateizmu a voľnomyšlienkarstva na Slovensko, pokračujú matičiari.

Počas jeho prezidentovania dochádzalo podľa Matice slovenskej k systematickému rušenia slovenského priemyslu, nezamestnanosti a narastaniu biedy širokých vrstiev pracujúceho ľudu, čo malo za príčinu masové vysťahovalectvo. Len v prvých piatich rokoch ČSR došlo na Slovensku k likvidácii 260 priemyselných podnikov. V rokoch 1921 - 1937 sa zo Slovenska vysťahovalo 104 000 osôb a Slováci tvorili tri štvrtiny všetkých vysťahovalcov z ČSR.

„Svojimi názormi, postojmi a činmi prezident Masaryk zapríčinil, že Slováci veľmi skoro vytriezveli z túžby po bratskom, partnerskom spolužití dvoch blízkych národov a čoraz hlasnejšie sa domáhali naplnenia Pittsburskej dohody. Dejiny ukázali, že to, čo odštartoval Masaryk, viedlo dvakrát k rozpadu spoločného štátu,“ uzatvára Miestny odbor Matice slovenskej Bratislava 1.

~ ~ ~

Počudovanie nad odmietavým postojom Matice slovenskej k soche T. G. Masaryka vyjadril historik Milan Zemko z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Masaryk bol podľa neho zástancom československej národnej jednoty a v tomto zmysle „neuznával“ Slovákov ako samostatný národ, poprel Pittsburskú dohodu, ktorú sám podpísal, ako základ spolunažívania Čechov a Slovákov v jednom štáte a nebol naklonený niektorým požiadavkám katolíckej cirkvi na Slovensku. Za jeho prezidentovania došlo najprv k úpadku slovenského priemyslu, sociálne pomery boli pre mnohých ľudí veľmi ťažké a trvala vysoká miera vysťahovalectva. „Iste prezident Masaryk nebol neomylný a dopustil sa chýb, ktoré nasmerovali vývin vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi do slepej uličky, aj keď za všetky neduhy medzivojnových čias neniesol osobnú, ba ani politickú zodpovednosť,“ pripomína Zemko. Už aj preto, že v ČSR neexistoval prezidentský režim, ale parlamentná demokratická republika a prezidentove kompetencie boli značne limitované.

„Prekvapuje ma však, že bratislavskí matičiari nechcú vidieť pre stromy les, a síce to, že bez zahraničného odboja za prvej svetovej vojny, ktorý ideovým nasmerovaním, osobnou autoritou a úsilím podnietil a viedol T. G. Masaryk, by nebolo Československa, a teda ani Slovenska. Bez ČSR by naša krajina a náš národ nezaznamenali - napriek všetkým ťažkostiam a problémom - už v priebehu dvadsiatich medzivojnových rokov taký rozvoj a rozmach, vďaka ktorému sa Slováci stali svojbytným moderným národom. Áno, aj napriek pôvodným predstavám Masaryka, ale aj mnohých slovenských vlastencov, ľpejúcich na československej národnej jednote. Teda až vznikom ČSR sa mohol naplniť pekný sen predprevratových slovenských vlastencov o lepšej budúcnosti Slovákov,“ upozorňuje M. Zemko.

Ako ďalej pripomína, aj Matica slovenská mohla byť obnovená a opäť slobodne pôsobiť až v československom štáte. Najmä v Bratislave, ktorá sa stala slovenskou opäť len vďaka medzivojnovej Masarykovej republike. „Naozaj si teda nezaslúži Masaryk sochu na dunajskom nábreží?“ uzatvára M. Zemko.

(brn)