Zdroj: Archív M. Ch.
Sme krajinou, ktorá patrí medzi najzaostalejšie krajiny Európskej únie v otázke odpadového hospodárstva. Hoci vyprodukujeme viac ako dva milióny ton komunálneho odpadu ročne, máme len dve spaľovne na odpad (Bratislava a Košice) a 116 skládok na komunálny odpad a ďalšie skládky na nebezpečný a stavebný odpad. Niektoré krajiny ako Nemecko, už dokonca skládky zakázali. No u nás sa stále povoľujú. Viac o problematike nám prezradil riaditeľ KOSIT-u Marián Christenko, ktorý šéfuje spaľovni v Košiciach
Slováci v súčasnosti ukladajú na skládky asi 60 percent komunálneho odpadu. Únia očakáva, že to do roku 2035 klesne na 10 percent. „Je pravdou, že sa trošku hýbeme vpred. V rokoch 2006 – 2017 sme odpad na skládkach znížili zo 75 na 60 percent. No, nestačí to,“ tvrdí Marián Christenko. Podľa jeho slov, rezort životného prostredia síce rozumie cieľom, no neexistuje žiadny manuál , ktorý by povedal, ako sa k tomu dopracujeme. Chýbajú nám totiž zariadenia (napr. veľkokapacitné triediace linky a spaľovne), aby sme mohli odpad zo skládok niekam presmerovať.
Sú riešením spaľovne?
Jedným z riešení pre Slovensko je aj budovanie spaľovní, ktoré okrem iného zhodnocovaním odpadu produkujú elektrickú energiu alebo teplo do domácností. Slovensko má dve spaľovne, Rakúšania ich majú deväť. V Poľsku už funguje osem a ďalších niekoľko projektov sa pripravuje. V Česku sú dnes v prevádzke štyri spaľovne. „Hovoriť o tom, že by spaľovne vyriešili problém celého Slovenska a celého balíka komunálneho odpadu, je nemysliteľné. Na to, aby spaľovne uživili samy seba, potrebujú určitý minimálny objem. Zhruba asi 100-tisíc ton odpadu ročne,“ tvrdí generálny riaditeľ KOSITu. Preto nie je možné postaviť spaľovňu do každého regiónu. Lokalít, kde má zmysel a ekonomické rácio vybudovať čo i len najmenšiu možnú spaľovňu s objemom asi 100 tisíc ton odpadu ročne, je na Slovensku asi päť alebo šesť.
Produkujeme stále viac a viac odpadu
Kým v roku 2017 Slováci vyprodukovali asi 2,1 milióna ton odpadu, predpokladá sa, že v kľúčovom roku 2035 to bude až 2,8 milióna ton odpadu. Súčasné dve spaľovne – bratislavská a košická majú kapacitu zhruba len na 150-tisíc ton odpadu ročne, teda spolu 300-tisíc ton. Zvyšok sa ukladá na skládkach. Bratislavská spaľovňa bola vybudovaná v 70-tych rokoch minulého storočia. Koncom roku 2002 prešla rekonštrukciou, aby spĺňala všetky legislatívne parametre z hľadiska životného prostredia. V takejto podobe funguje 16 rokov. Očakáva sa, že legislatíva bude opäť prísnejšia a bude nutné, aby spaľovňa prešla ďalšou rekonštrukciou a bola opäť šetrnejšia k životnému prostrediu. Rovnako sa aj v Košiciach stále snažia spaľovňu revitalizovať. A preto si Christenko myslí, že „Bratislava by sa už dnes mala veľmi seriózne zaoberať výstavbou nového zariadenia na energetické zhodnotenie“. Napríklad susedná Viedeň má v prevádzke štyri zariadenia a naše hlavné mesto má len jedno. „Počet obyvateľov rastie a súčasná spaľovňa, ktorá má za sebou viac ako 40 rokov histórie, tu nebude naveky. Proces budovania nového zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadu trvá 7-8 rokov od momentu, kedy si poslanci povedia, že ideme do toho,“ vysvetlil Christenko.
Navyše spaľovňa, hoci je ekonomicky náročná a jej budovanie a prevádzka stojí milióny eur, je šetrnejšia k životnému prostrediu. Niektoré, najmä americké štúdie z 90-tych rokov upozorňujú na fakt, že samotné skládky veľmi výrazne ovplyvňujú zdravie ľudí, ktorí žijú v ich blízkosti najmä produkciou metánu, ktorej sa nedá zabrániť a priesakmi do okolitej pôdy a spodných vôd. Spaľovne a ich vplyv na životné prostredie sú oveľa jednoduchšie kontrolovateľné. Prísne stanovené európske normy stanovujú prevádzkovateľom používať špeciálne filtre, čím minimalizujú emisie. Podľa Christenka predsudky voči spaľovniam odpadu vznikli v čase socializmu, kedy nikto neriešil emisie, prašnosť, infraštruktúru, cirkulárnu ekonomiku. Dnes sú to práve tieto ekologické témy, vďaka ktorým si spaľovne odpadu získavajú v Európe veľké sympatie. Dá sa povedať, že sú sexy témou, pretože ponúkajú prechod z lineárnej na cirkulárnu ekonomiku. Jednoducho povedané: odpad sa zbytočne nevyhadzuje, ale mení na elektriku a teplo...Netreba zdôrazňovať, že o čo viac sa dodá do siete megawattov zo spaľovne o to menej sa spotrebuje na jej výrobu neobnoviteľných zdrojov.
Dá sa naozaj všetko zhodnotiť?
Okrem toho, že máme znížiť ukladanie odpadu na skládky na 10 percent, Únia od nás žiada aj 65 percentnú mieru materiálového zhodnotenia (spracovať odpad na ďalší produkt). Momentálne je stav taký, že ako Slovensko dosahujeme len 21 percent. Bratislava a Košice majú 40 percent. „Toto číslo nie je iba zásluhou spaľovní. Je to zásluha toho, akým spôsobom je odpadové hospodárstvo nastavené vo všeobecnosti. Komunálny odpad nie je len to, čo vhodíme v kuchyni do koša. Do komunálneho odpadu patrí napríklad aj odpad z verejnej zelene (konáre, pokosená tráva, či odpad z čistenia ulíc). Komunálny odpad sa darí vrátiť spať do procesu. To, čo cestári v zime vysypú, na jar sa pozbiera a odvezie,“ vysvetľuje šéf KOSIT-u. A práve spoločnosť, ktorá sa venuje recyklácii takéhoto materiálu, ho potom spracuje a putuje spať na výstavbu ciest. Odpad z verejnej zelene končí v mestskej kompostárni a premení sa na kompost. To, čo z komunálneho odpadu v Košiciach nenájde iné materiálové využitie, končí v spaľovni. „Jednoducho sa energeticky zhodnotí. Vyrobíme teplo pre 2400 domácností a elektrickú energiu pre takmer 20-tisíc domácností na celý rok,“ tvrdí Christenko. Na skládke v Košiciach podľa jeho slov končia jednotky percent odpadu, pričom Únia hovorí o 10 percentách. Z Košíc končí na skládke len to, čo nevedia predať alebo ekonomicky zhodnotiť. Je to napríklad odpad zo zatepľovania bytoviek. Takýto odpad nehorí a ani ho nechce nikto kúpiť. „A dostávame sa do štádia, keď ďalší posun vpred je možný už len na základe komunikácie odpadárov s výrobcami. Je potrebné zvážiť, aké produkty sa dostávajú na náš trh,“ vysvetľuje.
Problematické plasty
Pokiaľ ide napríklad o PET fľaše, je podľa šéfa košickej spaľovne potrebné jasne stanoviť, aké množstvo recyklátu musí výrobca použiť pre ďalšiu výrobu nových PET fliaš. Rozumie výrobcom, že je jednoduchšie a zrejme oveľa lacnejšie nakupovať nový materiál z ropných materiálov, ako ísť do používania pomerne nákladného recyklátu. „A preto by mala legislatíva povedať, že ak vyrábate výrobky, taký a taký podiel recyklovaného materiálu by mal obsahovať nový produkt,“ dodáva.
Plasty sú podľa neho najväčším problémom. Čína asi pred rokom povedala, že plasty z Únie už nechce. Zostávajú preto v Európe. Ľudia sú už síce uvedomelejší a separujú ich. Žijú v domnienke, že niekto ich spracuje. No v Únií sa začali hromadiť plasty, papier a aj kartón. „Vznikajú obrovské prebytky a neexistujú výrobné kapacity na strane recyklačných závodov, ktoré by si s tým dokázali poradiť,“ tvrdí Christenko. A hlavný problém podľa neho spočíva v tom, že nie každý plast je jednoduché spracovať. Existuje množstvo firiem, ktoré sa venujú spracovaniu PET fliaš a podobne je na tom tvrdý plast, ktorý sa používa na výrobu aviváží. No existuje množstvo ďalších plastov, ktoré ľudia hádžu do plastov, ale ani zberové spoločnosti a ani výrobcovia si s nimi nevedia poradiť. „Na to, aby bolo možné plast spracovať, potrebujete dosiahnuť čo najväčšiu čistotu materiálu z pohľadu jeho homogenity. Pokiaľ hodíte do triedeného zberu obal od keksíku, ktorý sa vám javí ako plast, ale v skutočnosti pozostáva z viacerých typov materiálu, vo finále je na to ťažké nájsť nejakého odberateľa, ktorý v Európe dosť chýba,“ tvrdí. Dodáva, že by bolo ideálne, aby sa jasne výrobcom povedalo, že z takéhoto materiálu nemajú obaly vyrábať, lebo ich nikto nevie spracovať.
(lb)