V Astorke sa stretávajú dve Priateľky

Spisovateľ a dramatik Pavol Weiss sa mýli. Aj keď sa svet žien točí okolo chlapov - a naopak, predsa existuje malá skulinka, ktorou ženy dokážu uniknúť zo všepožierajúcich vzťahov a žiť si po svojom. A to sa potom dejú veci!

Nie všetky ženy sú totiž konzumentkami Cosmopolitanu a Elle, či inej psychologickej literatúry, z ktorej Pavol Weiss čerpal námety na napísanie divadelnej hry Priateľky, premiérovo uvedenej v Divadle Astorka. Napriek tomuto pesimistickému úvodu napísal dramatik brilantnú a vtipnú hru, v ktorej však ženy nešetrí, prečo by sme teda tak mali robiť my? Hana (Anna Šišková) a Dana (Marta Sládečková) sú dve priateľky, štyridsiatničky, ktoré žijú v bezvýchodiskovej situácii. Či vydatá alebo slobodná, motajú sa v zapeklitej situácii neriešiteľných vzťahov, večne visia na mobile, či ten pravý zavolá a v „priateľských“ dialógoch sa postupne jedna druhej priznávajú k neverám, ktorým podľahli s partnerom kamarátky. Zraňujú sa a ubližujú si natoľko, že svet mužov by pri tomto zápase zostal len užasnuto hľadieť, kam až sú schopné dve ženy, dve priateľky, zájsť. A Weissa neospravedlňuje ani to, že v kresle nakoniec zostáva zdrvený sedieť muž.

Hra prináša pre diváka množstvo i keď cynických, výrazne humorných situácií, ktoré ho nenechajú ani na chvíľu v pokoji. Hra Priateľky určite nie je beznádejná. A jej pozitívne vyznenie umocnil fakt, že Weissovi sa splnil sen a jeho dve priateľky hrajú Marta Sládečková a Anna Šišková. Kombinácia oboch žien na javisku, spolu so zúfalcom Petrom (Vlado Černý), ktorý sa síce nafukuje, manipuluje, dominuje a vládne, nakoniec však zostane užasnuto stáť pred novou podobou svojej ženy, prináša divákovi umelecký, ale aj relaxačný účinok. Priateľky sa vedia zo seba smiať. Týmto základným atribútom obdarili svoje postavy a tak vzniklo duchaplné a svieže predstavenie, ktoré plní aj nádej režiséra Romana Poláka, že inscenácia prinesie divákom niečo zmysluplné.