Schöner Náci nemá ani poriadny hrob

Vídavali sme ho denne na jeho pravidelných trasách po Námestí SNP, na korze, v cukrárňach. Vo fraku s cylindrom na hlave, s paličkou, v bielych rukavičkách, s drobnými balíčkami v rukách, akoby sa práve vrátil z nákupu. Čistučký, upravený, s riedkymi vlasmi starostlivo učesanými do pravidelných vĺn.

Úctivo zdravil najmä panie a slečny, sem-tam im aj zanôtil tenučkým hláskom. Prinášal do ulíc pohodu a úsmevy. Drobný, milý človiečik s rozumom, ktorý sa bohvie prečo v určitom okamihu zastavil. Volali ho Schöner Náci. Aké boli jeho posledné dni? Kam odišiel z korza a cukrární?

Volal sa Ignác Lamar. Narodil sa 12. augusta 1897 v Petržalke. Jeho otec bol Maďar, matka Nemka. Ak sa ho niekto spýtal, akej je národnosti on, odpovedal: Som Prešpurák. Hovoril po nemecky, maďarsky aj po slovensky - ako všetci vtedajší Prešpuráci. Bol obrazom Bratislavy tých čias. Ľudia ho mali radi pre jeho dobrotu, ale aj preto, že nikdy nežobral. Skromných pár korún si zarábal prášením kobercov nosením uhlia a dreva na kúrenie. Ochotne ho po práci pozývali k spoločnému stolu, dovolili mu okúpať sa v ich kúpeľni. V cukrárňach u Mayera, Sturzera, Mišáka ho pohostili kávou a zákuskom. Do kaderníctva oproti terajšiemu Divadlu P. O. Hviezdoslava každý deň doniesol čerstvý Večerník. Aj tu ho ponúkali kávou, no nie vždy ponuku prijal. Niekedy úctivo odmietol slovami: Ďakujem, už som pil v kaviarni.

Býval v starobinci na Radlinského ulici 9. Dom už dnes nestojí, ale ľudia sa na Náciho ešte stále pamätajú. Spomínajú aj rozličné príhody, napríklad ako nebol schopný privyknúť si na spôsob stravovania obyvateľov starobinca. Jedlo dávali starkým do vojenských „ešusov". Náci radšej niekoľko dní nejedol, ale jesť z ešusu nedokázal. Úradníci to napokon vyriešili tak, že mu do jednej kancelárie dali stôl, stoličku, prestreli obrus, z domu doniesli tanier a príbor. Tam sa vždy v pokoji najedol.

Zo starobinca na Radlinského sa neskôr stal domov dôchodcov, ktorý mal svojho lekára. Lekár zistil, že Náci vinou zlej výživy v minulosti dostal tuberkulózu. Umiestnili ho preto do Ústavu pre liečenie tuberkulózy v Podunajských Biskupiciach. Odtiaľ ho po čase premiestnili do Krajskej tuberkulóznej nemocnice, vtedy umiestnenej v kaštieli v Lehniciach. Tu, ako povedal Dr. Pavčo, ktorý sa zaujíma o osudy tejto svojráznej osobnosti, po šiestich mesiacoch 21. októbra 1967 vo veku 70 rokov skončil svoju životnú púť. Pochovali ho na lehnickom cintoríne. Hrobár ho obliekol do obleku, v ktorom ho Bratislavčania stretávali, do fraku s cylindrom, naškrobeným golierom a bielymi rukavičkami.

Ako hovorí starosta obec Vincent Csiba, Schöner Náci bol pochovaný na náklady obce Lehnice, ako všetci pacienti, ktorých sem previezli z nemocnice v Podunajských Biskupiciach a dožili tu svoj život. Na úpravu ich hrobov a prípadné osadenie krížikov na ne však niet peňazí.

Tak sa vytratil Ignác Lamar, bratislavský Schöner Náci. Nemal by však zmiznúť navždy. Nezaslúži si to. Dnes ho pripomína jeho socha na korze pred kaviarňou Mayer. Je to paradox, má síce sochu, ale nemá hrob.

Stanislava Liptáková
FOTO - Bohumil Puskailer a autorka