Pomník pripomína vzburu spred 90 rokov

V júli 1918 vypukla v bratislavských vodných kasárňach medzi slovenskými vojakmi 72. pešieho pluku armády vzbura. V tomto čase nikto netušil, že vojna trvajúca dlhé štyri roky sa skončí už o pár mesiacov.

Väčšina vojakov sa vrátila z ruského zajatia len nedávno a správa o opätovnom odsune na front u nich vyvolala vlnu nevôle. Podľa oficiálnej správy sa 5. júna 1918 vzbúrilo 307 vojakov, výlučne slovenskej národnosti. Vojaci odmietli nastúpiť pred službukonajúceho kapitána jazdectva pri rozdeľovaní uniforiem a zbili ho. Vzburu však za krátko potlačilo privolané vojsko. Pôvodcovia vzbury, domobranci pechoty: Ján Škapík, Martin Jursa, Gabriel Rusňák, Ján Pálka, Melicher Ilenčík a slobodník Martin Lipa boli postavení pred súd a súdení podľa stanného práva. Ján Škapík a Martin Jursa boli odsúdení na smrť a popravení na Bratislavskom hrade. Ich telá boli uložené do masového hrobu na dnešnom cintoríne Slávičie údolie.

Podobné vzbury neboli v monarchii v tom období ničím výnimočným, búrilo sa aj civilné obyvateľstvo. V letných mesiacoch sa krajinou prehnala vlna robotníckych demonštrácií, čo len prehĺbilo na každom kroku viditeľný hospodársky a politický rozvrat. V októbri 1918 sa Rakúsko-uhorská monarchia rozpadla a na jej pôde vyrástli nové nástupnícke štáty, ako prvé Československo.

Hoci sa skončila aj 1. svetová vojna - oficiálne 11. novembra 1918, na Slovensku sa ešte nasledujúce tri mesiace bojovalo ďalej. Maďarská vláda sa totiž nemienila svojho územia vzdať. Posledná bola dobytá Bratislava a vo februári sa stala hlavným mestom Slovenska, počas celej existencie 1. československej republiky ostala národnostne zmiešaným mestom.

Nové slovenské a české vládnuce elity sa snažili upevniť voje pozície voči bratislavským Nemcom a Maďarom. Tu sa opäť vynára príbeh pokusu o vojenskú vzburu z júna 1918, ale najmä dvaja popravení vojaci Ján Škapík a Martin Jursa, ktorí postupne získavajú obraz martýrov. Z iniciovania vojenskej vzbury sa v období ČSR stáva národne uvedomelý čin, pri ktorom slovenskí vojaci odmietli bojovať za, pre nich cudziu, habsburskú monarchiu. Otvorila sa otázka postavenia dôstojného pomníka týmto dvom popraveným vojakom, pričom zástupcovia Nemcov a najmä Maďarov v mestskej rade výstavbu odmietali. Mestská kultúrna komisia však nakoniec prijala rozhodnutie o exhumácii tiel oboch vojakov a výstavbe nového pomníka.

V decembri roku 1925 sa uskutočnila exhumácia a na jar roku 1926 bola v pláne pietna slávnosť uloženia tiel do nového hrobu. Neprišlo k tomu však ešte takmer dva roky. Mesto napokon súhlasilo s tým, aby Umelecká beseda slovenská vyhlásila verejnú súťaž na výstavbu pomníka a poskytlo stavebný materiál zo zničeného pomníka Márie Terézie. Verejnú súťaž vyhral známy architekt Emil Belluš, ktorému však žulové pozostatky spomínaného pomníka nevyhovovali a musel byť objednaný nový materiál, čím sa stavba predražovala a hlavne predlžovala.

Nakoniec bol pomník s hrobmi odhalený 1. novembra 1927 na cintoríne Slávičie údolie. Na pietnej slávnosti sa zúčastnilo okrem pozostalých množstvo osobnosti slovenského politického a spoločenského života, ako napríklad vtedajší župan dr. Metod Bella či starosta Ľudevít Okánik, zástupcovia armády, Slovenskej ligy, zástupcovia cirkví a ďalší. Z oboch vojakov sa stali hrdinovia a pomník sa stal miestom častých pietnych slávností medzivojnovej republiky. Dnes pomník naďalej stojí, málokto z okoloidúcich však vie, prečo a za akých okolností vznikol.

Juraj Babják
FOTO - Slavo Polanský