Spomienky na slnečné augustové ráno 1968

V spomienkach na okupáciu v roku 1968 sa ten fakt nespomína, ale je tu: tak ako malé Fínsko v roku 1939 porazilo Sovietsky zväz vojensky, v auguste ho porazilo vojensky i morálne Československo.

Vojenský aspekt spočíva v tom, že celá mašinéria Varšavskej zmluvy pripravovala vojská na ozbrojené zrážky s kontrarevolucionármi, ale postoj československej verejnosti im znemožnil uskutočniť pripravenú operáciu. Okupantom trvalo dlhé hodiny a dni, kým si našli zámienky na streľbu. Prvé dni okupácie boli víťazstvom dvanásťmiliónového Československa nad dvadsaťkrát väčším Sovietskym zväzom a jeho spojencami. No potom strieľali. Často a radi. Do civilného obyvateľstva, čo znamená, že v zmysle medzinárodného práva vraždili, alebo strieľali len tak, do domov, veží historických budov...

Čierne slnečné ráno

Bol som ešte nevyspaný, lebo som sa vrátil okolo polnoci od Veľkých františkánov, vtedy noblesnej vinárne, a ešte som si asi hodinku čítal, ale sestra ma budila.

„Vstávaj, sú tu Rusi.“
„Preboha, pre toto ma budíš, veď sú tu od vojny,“ odpovedám.
„Ale teraz ich je veľa, pozri sa z okna,“ nedá sa Veronika.

Pozrel som sa a dva metre pod parapetom šedozelená kopula tanku a vtom sa ozve z okna susednej izby mamičkin hlas: „Presne tam mali umiestnený kanón v štyridsiatom piatom, keď strieľali na Nemcov opevnených na hrade.“

Spánok zo mňa spadol, ale nemôžem povedať, že som sa už v tej chvíli prebudil.

Napriek tomu, že rozhlas z konšpiračných pracovísk prinášal stále nové informácie o postupe okupantov, vládla tu neuveriteľná atmosféra a disciplína. Aj to bola zásluha rozhlasákov. Tí informovali a zároveň vyzývali verejnosť na pokoj, pomáhali jej zorientovať sa. Ako spomína jeden z nich, šachový veľmajster Július Torma, naši ľudia nikdy predtým ani potom neboli takí ľudskí, dobrí, zomknutí a disciplinovaní, azda s výnimkou prvých chvíľ novembra 89.

Všetci sme od prelomu rokov 67/68 žili v eufórii. Po dvadsiatich rokoch stalinského teroru a postalinského zakrývania krívd sme pocítili závan slobôd a ľudskosti. Dejiny to nazývajú Pražskou jarou, ale bola to jar slovenského politika Alexandra Dubčeka, ktorý zažil stalinizmus aj v ruských stepiach a vedel, o čom hovorí, aj proti čomu sa stavia. Aj preto som pokladal tanky pod oknami na Mickiewiczovej ulici za jav dočasný. Tak napokon zmýšľala väčšina ľudí. Nebolo nám všetko jasné. Keď vám stojí cudzí tank s nabitou hlavňou pod oknom, je jasné len to, že je nedobre. Na niektoré súvislosti však prídete po pár hodinách, na niektoré po mesiacoch a rokoch - a tak aj píšem tieto spomienky: udalosti komentujem v súvislosti s tým, čo sa neskôr vynáralo.

Šafko a ulice za ním

Pobral som sa rýchlo, lebo sa blížilo k pol siedmej, to bol čas, keď sa mi začínal pracovný čas, robil som v prístave, v sklade neďaleko Starého mosta. Mesto plné tankov a bojových vozidiel, ale vojaci sa ešte nerozliezali. Preplietol som sa pomedzi panciere, zapísal a prezliekol. V noci neprišiel, pochopiteľne, žiadny vagón s tovarom a ráno žiadny vodič ani závozník, rovnako pochopiteľne, lebo boli zväčša cezpoľní. Tak sme sa vydali na Šafko, teda Šafárikovo námestie. To bola dlažba, kade vliezol prvý ruský tank, tu sa začínala zóna, kde sa okupácia prejavila najtvrdšie.

Panciere ovešané ľuďmi, ktorí ani nestrieľali, ani nehovorili američtinou či nemčinou, ale po rusky (museli sme sa ju učiť a všetko zlé je na niečo dobré) a vysvetľovali vojakom, že nie je žiadna kontrarevolúcia. Vojaci boli zväčša unavení.

Fajčiar fajčiara pozná. Ponúkol som Ivanovi - všetkých sme tak volali - z pancieraku cigaretu, Bystricu, a on si zapálil. Akési decko vbehlo do univerzity na Gondovej a donieslo vodu vo vínovej fľaši. A my sme (opakujem) v eufórii a neverili sme násiliu, ale modelu režimu s ľudskou tvárou vysvetľovali sme im, kde vlastne sú. Ivan sa bál napiť. Zobral som fľašu a hrdinsky som si potiahol. Ivan si zobral druhú Bystricu potiahol si rovnako hrdinsky a potom posunul fľašu do útrob voza.

„Už tri dni sme z toho nevystúpili,“ posťažoval si. Povedal som, aby preskočil múrik a vyčural sa tam. Ivan išiel a decko skočilo po ďalšiu fľašu vody. Ivanovi spolubojovníci veliteľa nasledovali. Strach z nich priam sálal, stále sa obzerali, skade po nich strelia. Ako rozprávali, vysvitlo, že velenie okupačných vojsk ich celé týždne vláčilo okolo Československa, posledných pár dní v najvyššej bojovej pohotovosti, politruci im do hláv natĺkali, že idú do nebezpečia, že ich budeme chcieť pozabíjať, že sa tu vešajú komunisti a podobne. Niektorí tomu uverili. Tento môj Ivan asi nie a asi o to horšie skončil.

Neskôr sme sa totiž dozvedeli, že po dvoch týždňoch začal Sovietsky zväz inváznu vlnu vymieňať. Pri tej príležitosti sa zo zodpovednosti postupne vyzúvali spriatelené komunistické Nemecko, Bulharsko, Poľsko i Maďarsko. Rumuni v tom odmietli účasť a povrávalo sa, že zamínovali územia na hraniciach s Moldavskom pred obavou zo sovietskeho vpádu. Vojakov, ktorých stadeto stiahli, údajne preložili do posádok na Sibír, kde mali slúžiť neobmedzene dlhé roky. Novopríchodzím vojskám boľševická propaganda nahučala, že tí prví za cenu mnohých obetí zlikvidovali kontrarevolúciu, a ti druhí potom mali pocit, že strážia revolúciu oprávnene.

Pravda je taká, že okupanti robili všetko pre to, aby verejnosť vyprovokovali. Aj sa im to neraz podarilo. Napríklad - šéf ma asi v piaty deň okupácie poslal po niečo do mesta a keď som sa vracal, počujem, že decká, školáci, natlačili do Dunaja obrnený transportér. Prišiel som na vrátnicu a hovorím strážnikovi, Jožkovi Silbermannovi: „Počúvaj, Jozef, ty si tú bránu otvoril, ty si sa zošalel?! Teraz budú ešte viac vyčíňať!“ A on mi odpovedá: „Nebudú, už by vyčíňali. A vieš ty čo? Tank je sovietsky a vojenská technika sa aj tak stráca, ale za túto bránu som ja podpísal hmotnú zodpovednosť.“ A smial sa a bolo vidieť, že to je smiech pýchy nad odvahou našich československých detí.

Chlieb a ostré náboje

Táto okupácia bola zvláštna aj tým, že neprepukla panika. Sovieti vyhlásili zákaz vychádzania. Bol ilegálny, legálny rozhlas však ľudí vyzýval, aby ho radšej dodržali. Napriek tomu potravinári a zásobovanie pracovali nadčas, už na druhý deň nebol problém s chlebom a s ostatnými potravinami. Fungovala pošta, no všetko.

Chodieval som do práce na hranici zákazu vychádzania. Na rohu križovatky pri moste (bol vtedy jediný) si vybudovali guľometné hniezdo. Keď som sa vynoril z pasáže za Grösslingovou, našiel si ma guľometčík hľadáčikom a sprevádzal ma (mal som husiu kožu na chrbte), kým som ho v tesnej blízkosti neminul.

O pár dní som zaskočil závozníka, ktorý sa do Bratislavy nedostal z Grobu, a viezli sme podlahoviny do obchodu pod Michalskou bránou. Náhle sa ozvala dávka zo samopalu. V naivnej viere v pevnosť linolea som sa hodil na korbu za túto bariéru. Potom bolo dlho ticho a potom krik. Odvážil som sa vyliezť. Dvaja Aziati, šikmé oči a rovnako šikmé krátke nohy, ani po rusky nevedeli, nútili s odistenou zbraňou dvoch študentov zlizovať zo stien nápisy.

Tie nápisy a iná ľudová tvorivosť, ako som si uvedomil až neskôr, museli sovietskych aj iných komunistov strašne zožierať a nepochybne zohrali svoju úlohu pri rozhodovaní o invázii.. Ešte v roku 1967 sa hovorilo o veľkošmeline s trávovým semenom, kde mal hrať dominantnú úlohu „ďatelinový“ generál Jan Šejna. Ten sa zaplietol aj do príprav puču proti Dubčekovi a ušiel. Zakrátko padol prezidentogenerálny sekretár Antonín Novotný a začala kolovať rýmovačka. Z exilu vraj píše Šejna Tondovi Novotnému: „Žrádla more, peněz mraky, vyser na to, přijeď taky, kurev hejna, zdraví Šejna.“ Exprezident Tonda odpovedá: „Funkce v prdeli, přijdu v neděli.“ Bigotne demagogickým boľševikom musel takýto posmech z dôležitých postáv Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (hovorili sme potopy) otvárať nôž vo vrecku.

Tobôž, keď prvé mesiace roku 1968 veľmi rýchlo ukázali, že čiastočné slobody majú nesmierny dosah na zrýchlenie tempa ekonomiky. Normalistické živly z neho ťažili ešte roky - aj to jednoznačne dokázalo neživotnosť komunizmu.

Nápisy a zmazávači

Ľudová tvorivosť pokračovala aj počas okupácie. Okrem paródie na známy kompopsong „Dobrý den, majore Gagarine!“ sa objavili verše v ruštine (ale v prihraničných oblastiach aj v maďarčine, poľštine a v nemčine) a veľmi aktuálna vzhľadom na ekonomické dianie bola veršovanka: „Na obranu našej banky netreba nám vaše tanky. Na to h...., čo tam máme, sami ľahko pozor dáme. Z toho h.... veľký kus ukradol nám aj tak Rus.“ Bola to narážka na drancovanie uránových baní v Česku, ktoré ešte za Novotného slúžilo aj na likvidáciu nepohodlných, teda politických väzňov. Na týchto nápisoch sa ľudia bavili a odreagovávali. Boli však aj nápisy iného druhu.

Po tom, čo pri univerzite zavraždili lodného kapitána Jána Holíka a priamo na jej schodoch štrnásťročnú Danku Košanovú, vysokoškolák Vojto Droba kamenárskym kladivkom vyklopkal epitaf. Rovno nad kalužou jej krvi, na pilieri univerzitnej budovy. Keď sa dokončilo čistenie fasády univerzity, Drobov nápis vystriedala trvalá tabuľka, podobná tej, akou si ľudia uctili miesto pádu Jana Holíka či Petra Legnera pred poštou. Normalizační komunisti sa postarali o ich odstránenie za noci, pod asistenciou policajtov. Likvidovali dôkazy zločinov, ktorých sa dopustili sovietski komunisti u nás, a tak sa poaugustoví komunisti, všetci do jedného, stávajú spoluvinníkmi augustových vrážd aj po stránke právnej, nielen morálnej.

Keď už sme pri zločinoch - únos vtedajšieho ústredného tajomníka strany Alexandra Dubčeka, premiéra Oldřicha Černíka a predsedu parlamentu Josefa Smrkovského do Moskvy je jednoznačne medzinárodne stíhateľný zločin. Nebyť tvrdohlavosti a dôslednosti armádneho generála Ludvíka Svobodu, asi by sa zo Sojuzu už nevrátili napriek obrovským protestom československej verejnosti, rovnako ako tam zmizli Palmiro Togliatti, Dolores Ibaruri či Maurice Thorez, medzivojnoví komunististi. Možno aj preto Ludvík Svoboda tak účinne zasiahol, lebo nebol, ako ho dnes mnohí radi označujú, komunistickým papalášom, ale cisárskym dôstojníkom rakúskej armády, ktorý mal svoje skúsenosti so sovietskou vierolomnosťou už z druhej svetovej vojny.

Gustav Bartovic
FOTO - Ladislav Bielik