Detské hry v Hubertovej kolónii

Treba povedať, že v „Huberthause“ bývalo asi 100 rodín. Z toho bolo asi 80 rodín klasických „prešpurákov“ - bratislavských Nemcov, asi 10 rodín „požoňákov“ bratislavských Maďarov a 10 slovenských a českých rodín.

Touto skladbou bol aj určený spoločný jazyk. Bola to „prešpuráčtina - prespuegeriš“, akýsi nemecko-rakúsky dialekt, prekladaný slovenskými a maďarskými výrazmi. Rozumeli sme si.

Keď som prišiel zo školy, moja o dva roky staršia sestra už nebola doma. O sedem rokov mladšia sestrička, mala ledva tri roky, doma spala. Nenápadne som sa vytratil aj ja. Na dvore sa už schádzali kamaráti, zväčša rovesníci. Mali sme svoje plány.

Písal sa rok 1939 a schyľovalo sa k druhej svetovej vojne. To ovplyvňovalo aj naše hry. Do spomínanej divočiny zarastenej krovinami a stromami smeroval náš bojový plán. Berti Schreiber, syn miestneho obchodníka so zmiešaným tovarom, bol náš kapitán. Vlastnil z dreva vysústružené pušky, ktoré prideľoval členom svojej jednotky. Zvyčajne sme hrali tzv. „rabasuli“. Bolo to v nemeckej prešpuráckej hantýrke. V spisovnej nemčine by to znelo „Die Rauber und Soldaten“, čiže „raba“- zbojníci a „suli“- vojaci.

Náš kapitán rozdal pušky a vydal povel na odchod. V tom sa ozval prenikavý hlas mojej mamy: „Milan, máš na starosti Alenku, poď si ju zobrať.“ Čo s trojročným dievčaťom. Nešťastný som sa obrátil na kamarátov s otázkou „Vos soli mochn“, čiže „Wass soll ich machen?“ - teda „Čo mám robiť?“ Po krátkej porade sme sa dohodli, že nevypadnem z hry, ale moju sestru nejako do hry zapojíme .Mali sme v pláne dobíjať brloh zbojníkov a vziať im korisť. Rozhodli sme sa, že sestru umiestnime do tohto brlohu ako unesenú obeť. Tak sa aj stalo. Nikto však nechcel robiť zbojníkov. Žrebovali sme. Mne sa ušlo byť medzi vojakmi. Sestre sa to veľmi nepozdávalo, ale nedalo sa nič robiť.

Plazili sme sa k brlohu zbojníkov. Z neho sa najskôr ozývali ojedinelé výkriky „obete“, ktoré prešli do plaču a nakoniec do veľkého revu. Hra sa musela dohrať a brloh dobyť. Po dobytí som musel sestru najskôr upokojiť, pohroziť, aby nežalovala a potom dopraviť domov. V budúcnosti sa veľmi bránila, aby bola zverená do mojej starostlivosti.

Milan Ružička
(Pokračovanie nabudúce.)

Chlapci z predmestia