Apolka horela v noci jasnými plameňmi

Z mojej pamäti nikdy nezmizne ani noc po prvom bombardovaní Bratislavy, noc zo 16. na 17. júna 1944. V bytoch nebol elektrický prúd, netiekla voda, nebol plyn. Ľudia sa obávali, že v noci by mohli priletieť pre zmenu Briti a bombardovať znovu. Húfne preto odchádzali za mesto.

Môj otec v tom čase pracoval v Káblovej továrni, ktorá susedila s rafinériou Apollo, hlavným cieľom náletu. Počas bombardovania bežal okolo Hubertových domv na Páričkovu ulicu, kde mala jeho stará mama záhradníctvo. Prišiel tam celý zafúľaný a zakrvavený od odrenín. Tlak vzduchu pri explóziách bômb ho pováľal po zemi. Našťastie sa vážne nezranil. Brat a sestra pracovali v centre mesta, tí boli len vystrašení a zúfalí od neistoty, čo je s ostatnými z rodiny. Večer sme preto všetci spoločne odišli s dekami a kufríkmi na Miletičovu ulici medzi záhrady. Deky sme si položili na svah vyschnutého dunajského ramena (dnes Ružová dolina) a pozerali sme sa na strašidelný ohňostroj.

Apolka v noci horela jasnými plameňmi, ktoré okolo a nad nimi zakrývali kúdole čierneho dymu. Neviem zabudnúť na to, ako barely s benzínom a naftou vyletúvali ako rakety v plameňoch vysoko do vzduchu, kde potom vybuchovali ako obrovské rakety v strach naháňajúcom ohňostroji. Na zemi v areáli Apolky vybuchovali plné cisterny a veľké nádrže, ktoré bombardovanie hneď nezničilo.

Pretože v Bratislave nevyhlásili letecký poplach, zahynulo veľa ľudí, ktorí by sa za iných okolností ukryli do krytov. Lenže podľa toho, čo som neskôr počul, ani tie ľudí nespasili. V jednom z nich na území rafinérie Apollo zamestnanci boli, dobehli tam po prvých výbuchoch, ale aj tak zahynuli. Natiekla tam horiaca zmes benzínu, nafty a oleja. Ľudia dlho nemali inú tému rozhovorov, len bombardovanie.

Na obrazy hrôzy nemohli zabudnúť. Napríklad ani na to, ako hasiči a záchrancovia povyťahovali z rumovísk obete a kládli ich na neďaleké koľajnice železničnej vlečky, kde ležali ako bizarné pražce. Okrem Apolky dostal priamy zásah aj plynojem blízkej plynárne. Podľa jednej z mnohých fám plynojem pôvodne bombardovanie vydržal, ale keď si to jeden z amerických pilotov všimol, vrátil sa a zničil ho. Pochybujem, že by sám opustil formáciu a zostúpil tak nízko, aby trafil taký malý cieľ na prvýkrát. Počul som potom viaceré podobné historky o návratoch na iné ciele. Podľa mňa sú to len výplody fantázie. Je však možné, že sa mýlim.

V našej rodine padlo hneď v noci po bombardovaní rozhodnutie, že v Bratislave bude nebezpečné žiť, a preto mamu so mnou poslali k známym do Báhoňa. Neboli sem jediní, čo sme sa ráno vydali na železničnú stanicu. Veľa matiek s deťmi sa sťahovalo z mesta. Vtedy som sa naučil nové slovo - evakuácia.