Rendez bol na randenie príliš ďaleko

Čoraz častejšie sa vydávali chlapci z Dunajskej ulice na bicykloch na prieskumné cesty do iných štvrtí. Už vari iba starí Bratislavčania vedia, čo je to Feriba, Vrakuňa, Dornkapel, Rendez, Cukermandel, Förév...

Keď si hovorím nahlas mená bratislavských švrtí, prichádzam na to, že sú medzi nimi aj chytáky. Feriba a Förév je napríklad to isté. Maďari sa zaťali a volajú štvrť doteraz Förév, hoci pre nás ostatných je to Feriba. Dodatočne som sa dozvedel - až v mládeneckom veku! - že podľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra sa Feriba volá Prievoz. Bratislavskí Nemci zanovito trvajú na názve „Dornkapeln“ pre nám dobre známu Trnávku! Pikantné je, že samotní Dornkapelčania volajú svoju štvrť Mexiko. Tak si teraz výberte, čo je čo!

Ale okolo roku 1950 sa to na parlamentnú úroveň nedostalo. Čertvie o čom vtedy rokovala slovenská národná rada? Názvy štvrtí a podnikov v Bratislave boli odjakživa variabilné, a zanovito pretrvávajú. Tí, čo sa narodili pod Hradným kopcom, žili buď na Cukermandli, na Vydrici alebo na Židovni. Tí, čo sa narodili medzi Vajnorami a Račou žili, v železničiarskej kolónii Rendez.

Keď sme boli malí, nebrali sme my centralisti zo Starého Mesta odľahlé bratislavské štvrte vážne. Boli to ciele exotických výletov na bicykloch - boli to prvé vážne vzdialenosti od rodného Starého Mesta. Už Ziegelfeld (Tehelné pole) alebo Patrónka boli pre puberťákov hviezdne vzdialené osady! Potom sme však prišli do veku, keď sme sa dokázali strmhlav zamilovať aj do dievčat v tých odľahlejších štvrtiach. Srdcu nerozkážeš!

Na nejakom čaji o piatej som sa okolo roku 1955 strmhlav zamiloval do čučoriedky z Rendezu. Technicky to bolo veľmi nevýhodné. (Rendez je bývalá železničiarska kolónia medzi Račou a Vajnorami.) Neviem, či si aj dnešní mladí bratislavskí mladí kovboji zakladajú na slušnom zaobchádzaní s frajerkami - ale v našich časoch bolo celkom samozrejmé odprevadiť dievča po tancovačke až pred dom. Upozorňujem, že vtedy do Rendezu a z Rendezu nešlo neskoro večer nič! (Možno ani cez deň -kto by sa na to pamätal?) Cesta tam ubehla v milostných približovaniach - ale cesta naspäť? Chvíľu som sa pred domom dievčaťa ohnivo lúčil, potom ona zamkla za sebou bránu a ja som šiel pešo z Rendezu na Dunajskú ulicu!

Cesta pešo trvala od polnoci do takej pol tretej nadránom! Dá sa pochopiť, že po týchto nočných pochodoch z periférií mesta sme boli my vtedajší bratislavskí sukničkári z Dunajskej dosť nevyspatí. Prospech sa zhoršoval. Bolo treba niečo podniknúť. Zracionalizovať úlety. Veď v Starom Meste bolo tiež plno zrelých čučoriedok. (Za všetky menujem Zuzana Gromovú, Renatu Bulovú, Helenu Krajčovičovú...) Zrejme si mladý človek po technickej stránke nevie zorganizovať súkromie. Inak si neviem vysvetliť tie popolnočné túry v snehu a pľušti z Petržalky alebo Dúbravky. No spytovať sa pri pozvaní do tanca kočky, kde býva - to sa mi zdalo ekelhaft! Aj tak to občas nešlo bez incindentov. Keď som jednu po dvoch týždňoch spoločného chodenia poprosil, aby sme  prestali spolu chodiť, lebo Rendez je ďaleko...Viete, čo urobila? Takú mi uvalila, že sa mi úplne rozpadol účes do ruličky spevnený v tom čase ešte brilantínou. Ďakujem pekne za takú odmenu za úprimnosť! Odvtedy chodím výlučne s dievčatami z našej ulice.

Július Satinský