Vojnová populácia musela zosilnieť

Húfy prváčikov sa valili cez našu ulicu, odkedy sa na prvý september pamätám. Mňa zaviedli rodičia až na Nedbalovu ulicu k uršulínkam. Hneď na začiatku školského roku nastalo pre prvákov zopár technických problémov neprekonateľného charakteru.

V triedach bola podlaha natretá čiernym olejom. Pred vyučovaním sme si celá trieda na pokyn Mater Bernardy kľakli a pomodlili sme sa. Lenže - podaktoré deti mali biele pančuchy! Stačilo si kľaknúť raz a pančuchy sa mohli zahodiť...

Cirkev spozornela. Rodičov mohla naolejovaná dlážka v škole sv. uršulínok pobúriť. Istý čas sme preto dostávali podložky, ale tie neboli spoľahlivé. Pri modlitbe sme sa drgali (podaktorí bezbožníci používali aj hokejové bodyčeky) - takže napokon sme sa každé ráno modlili postojačky. Trvalo to len rok-dva, potom už prváci začínali chodiť do školy v období „kasárenského komunizmu“.

Na začiatku vyučovania podal službukonajúci týždenník Strakala učiteľke Pikulíkovej hlásenie a potom sme s plným nasadením zaspievali „Pieseň práce“. (Z celej hymnickej piesne s pamätám len verš, ktorý znel: „ó, práca matka pokroku“, ktorý sme spievali s chlapcami naplno v úprave: „ó, práca matka rozkroku“ - o čom nevedel nikto len nás pár zainteresovaných spolužiakov, ktorí sme počas spievania umierali od smiechu. Učiteľka Pikulíková však spievala s takým zanietením, že si nás nevšimla. Inak neviem, čo by sa nám stalo.

Dnešní prváčikovia sa majú dobre. Nemusia nosiť matrózske šaty s čapicou. Ku krátkym nohaviciam sme museli mať biele pančuchy. Nie pančucháče, pančuchy. Aj chlapci nosili po matrózskou blúzou pančuchový pás! Boli to pre nás, prvákov okolo roku 1946-47 veľmi krušné časy. Buďte radi, že ste už chlapčenské pančuchové pásy nezažili. Ráno sme museli utekať do mliekarne a z obrovskej konvy si dať načapovať litrovou naberačkou mlieko do konvičky. To by ešte nebolo také zlé. No matky nás nútili na raňajky piť bielu kávu. Na povrchu bielej kávy sa z mlieka vytvorila kožka. Brrr. Doteraz sa mi zviera žalúdok. Ani nehovorím o tom , že nás v škole nútili piť rybí tuk. Vojnová populácia musela zosilnieť. Boli sme dengľaví a tak nám vymysleli rybí tuk. No povedzte úprimne, čo sme my - chlapci z Dunajskej ulice - z toho nášho detstva mali?

Ešteže nám na začiatku školského roka premietli v kine nejaký bojový ruský film. Videli sme nezabudnuteľné diela O tom „Volali ho Suché Bátor“, „Pád Berlína“, aj „Bitku v tuneli“. Pretože sme na začiatku školského roka neprestávali byť mimoriadne dengľaví, vymysleli pre nás žiakov školy v prírode. Týkalo sa to hlavne bratislavských detí. Tak, ako sa cez vojnu chodili na naše horniaky rekreovať nemecké deti - tak sme sa po vojne dostali na rad my.

V  Liptovskom Hrádku nás bolo v septembri ako psov! Z rôznych bratislavských škôl sme chodili do školy v prírode pod vedením prísneho učiteľa Kopečeka, ktorý už vizážou pripomínal veliteľa koncentračného tábora. Pamätám sa, že mi kvôli nedisciplinovanosti aj jednu uvalil. Zrejme aby som sa zbavil dengľavosti. Musím po rokoch povedať, že nás -chlapcov z Dunajskej ulice - vtedy dospelí značne zocelili.

Július Satinský