1956: Najlepšie platilo heslo - Drž hubu a krok!

Pri schodoch do kina Metropol predával večer noviny malý trpaslík s veľkou hlavou. To kino som mal rád. Vzadu na prízemí i na balkóne boli maličké lóže so záclonkami. Všeličo sa v takej lóži dalo počas premietania filmu zorganizovať.

Po bratislavskom Korze sa prechádzala mládež. Stalinova socha ešte stála na svojom mieste, hoci sa v Moskve konal legendárny XX. zjazd komunistickej strany a Chruščov zverejnil legendárne zverstvá generalissima Stalina.

Nič netušiac sme šli na školský výlet na Balaton a do Budapešti. Prežili sme ho len náhodou. Počas nášho výletu v Maďarsku vypukla v Maďarsku protisovietska revolúcia. Po Budapešti viseli na stĺpoch komunisti a tajní policajti! Pol roka mi bolo zle od žalúdka, hoci som nestraník. Sovieti neposlušnú Budapešť vybombardovali.

V roku 1956 boli nepokoje aj v Poľsku. Nečudo, že znervózneli aj bratislavskí komunisti. Pred hlavnou poštou hliadkovali po zuby ozbrojení vojaci. Bratislava zostala zdanlivo apatická. Televízia ešte nebola. Svet sa o hrôzach v hlavnom meste Maďarska dozvedal len z rádia. Počúvali sme s hrôzou výzvy o pomoc. USA a OSN sa ani nepohli. Ešte nenastúpil v Amerike za prezidenta herec a v Ríme za pápeža Poliak...

O poschodie vyššie v budove našej Pedagogickej školy bola Pedagogická škola s vyučovacím jazykom maďarským... Tí vyhlásili hladovku, prišli do školy s čiernymi páskami na rukáve. Do školskej jedálne vtrhli civili s ŠtB. Školu obklopili policajné tatraplány. Vzduch bol takmer nedýchateľný. Komunisti sa potili od strachu. Bratislavskí študenti usporiadali po prvý raz pestrý alegorický karneval. V sprievode bolo plno „protištátnych“ nápadov, masiek, ľudia na chodníkoch sa dobre zabávali...

Na prievan slobody doplatili v roku 1956 mnohí vysokoškoláci. Kádrové oddelenia zapracovali. Študenti leteli z fakúlt, len sa tak po nich zaprášilo. V tom roku sa objavila v Bratislave budúca vážená bulharská menšina. Todor Živkov nepúšťal deti z dobrých bulharských rodín študovať na Západ a tak dorazili do Bratislavy cez rozstrieľanú Budapešť naši budúci bulharskí bratislavskí doktori. Študovali tu medicínu, priženili sa a Bratislava z nich má samý osoh. Za všetkých sa chcem poďakovať MUDr. Dimovi Dimovovi, vynikajúcemu bratislavskému urológovi, že sa tu usadil.

V roku 1956 sa začal v Bratislave čulý život bulharskej enklávy. Bratislavskí Bulhari boli čulí aj dovtedy. Ich zeleninové záhony pri Malo Dunaji rozvoniavali až po Viedeň. Ale od tohto roku sú čulí aj v medicíne, architektúre a ja im za to v mene starých Bratislavčanov ďakujem. Ani bratislavský futbal bez MUDr. Božina Laskova by nebol na takej vynikajúcej úrovni. Dával „anglické“ góly hlavou (výskok, lopta štrajchne o hlavu a padá do vinkla!) Hral lahôdkový futbal a napísal o bratislavskom futbale - ako jediný futbalista okrem Vičana - knihu!

V roku 1956 som začínal v školskom rozhlase ako speaker. Pred vyučovaním som si v riaditeľni zapäl rádio TESLA a päť minút som ohuroval spolužiačky rôznymi rečami. Doteraz som vďačný pani riaditeľke Václavíkovej, že mi to dovolila. Chlapcov nás bolo sedem. Preto je v Bratislave tak málo učiteľov a tak veľa učiteliek. Možno - keby sa dala z učiteľstva uživiť rodina - boli by aj učitelia... Takto sme museli ísť s Petrom Debnárom za hercov, lebo v roku 1956 ešte neboli súkromné banky. Tie platia vraj najlepšie. Ale v roku 1956 najlepšie platilo heslo: Drž hubu a krok!

Július Satinský