1954: V meste vznikali štátne podniky

Keď sa rodičia pýtali detí, čo robili v škole, najčastejšia odpoveď bola: „Nacvičovali sme spartakiádu.“ Prvá spartakiáda v Prahe bude už o rok, ale učitelia ochotne uvoľňujú telocvikárom svoje vyučovacie hodiny na nácvik, mesto žije v trenírkach a tričkách.

Deti sa neučili cudzie jazyky, učili sa jednotne cvičiť podľa toho, akú im pískajú. A pískali im spartakiádnu. Doteraz sa starým učiteľom vyhadzujú vyrážky, keď počujú slovo spartakiáda.

Keď sa deti pýtali rodičov, kam idú večer, odpoveď bola: „Do agitačného strediska.“ Na každej ulici bola jedna vyzdobená miestnosť, kde sa denne večer predstavovali kandidáti Národného frontu. V roku 1954 sa konali „voľby“. Slovo VOĽBY je na tomto mieste v úvodzovkách naschvál. Išlo o podvod a všetci sme to vedeli.

Po Bratislave vznikali štátne podniky. Robilo sa to takto: dajme tomu, krajčíri. Pobrali im krajčírske dielne, salóny a vznikol VZORODEV alebo VKUS. VZORODEV, n.p., získal výmer na dielne a salóny. Krajčíri - majitelia i zamestnanci - sa stali štátnymi zamestnancami. Ich výmery sa jednoducho stratili. Všetko vlastnil štát, čiže nikomu nepatrilo nič. Ale aby to bolo zákazníkom prijateľné, štát mal krycie názvy VZORODEV, VKUS, PLETA, KOŽATEX atď.

Ale v tých rokoch sa do krajčírskych salónov chodiť prestalo. „Nenosilo sa to.“ Nosili sa montérky, zväzácke košele, modrotlačové sukne a spartakiádne trenírky.

V bývalej kaviarni LUXOR, oproti vtedy ojedinelej slovenskej banke, mali zväzáci mestskú konferenciu. Za komunistov pozdravil naše rokovanie veľký filozof Karol Bacílek a prejav zakončil nezabudnuteľnou sentenciou v ľúbozvučnej slovenčine: „Súdruzi a súdružky! Rúznyma uznesenjama sme sa dostali tak daleko, že ani sami nevíme, kde sme!“ Starostlivo som si vetu zapísal do svojho zväzáckeho zápisníka. Ešte ho mám schovaný. Akurát mi za päťdesiat rokov pribudli ďalšie vety, ďalších filozofov. Dnes sú tam už aj Cuper, Húska, Hofbauer a mnohí ďalší filozofi.

V roku 1954 oslávila Bratislava desiate výročie SNP. O povstaní všade písali chválospevy, preto sme my mladí ťažko chápali, prečo sú vodcovia protihitlerovského povstania, priami účastníci vzbury vo väzení. Istý Dr. Gustáv Husák - jeden z vodcov - bol napríklad v base tak dlho, že keď ho pustili a zazvonil na dverách svojho bratislavského bytu, mladší syn sa ho opýtal: „Čo si želáte, ujo?“ Po toľkých rokoch vlastného otca nepoznal. Nuž nečudo, rástli sme ako z vody a čosi kamsi sme boli v agitačných strediskách alebo v pionierskych táboroch. Pionierske tábory boli čosi celkom iné ako pracovné tábory.

Chodili medzi nás na besedy tí priami účastníci SNP, ktorých komunisti nepozatvárali. Lebo aj takí boli. Dozvedeli sme sa, kde boli partizáni, kde boli Nemci, kto zdravil MOR HO! a kto NA STRÁŽ! My sme z domu vedeli, že boli aj takí, ktorí zdravili aj MOR HO aj NA STRÁŽ! Otec spomínal prípad, keď na schôdzi vyzval predseda sálu, aby na záver zaspievala Internacionálu a sám začal nôtiť prvý. Trochu boli všetci pomýlení, lebo spustil HEJ SLOVÁCI, EŠTE NAŠA..., ale pridali sa a s chuťou - trochu zľaknutí - hymnu dospievali. Taká bola nepolepšiteľná Bratislava v roku 1954.

Július Satinský