1947: Bratislava bola idylickým prístavom

Písal sa rok 1947. Bratislava sa radostne preberala k životu. Prvého septembra som spolu s prof. MUDr. Pavlom Varsíkom, spisovateľom Paľkom Vilikovským, MUDr. Helmundom Strakalom, kanadským inžinierom Ivanom Kosibom, hercom Braňom Križanom, MUDr. Jirkom Pavláskom, Ing. Jozefom Mlynárom, Ing. Štefanon Okapcom, a mnohými inými - teraz významnými - Slovákmi začal chodiť do školy.

Školu na Nedbalovej ulici vlastnili sestry rádu sv. Uršule. Riaditeľom bol Eugen Špaček, ktorý mal trinásť detí. Volali sme ho Paccelli, pretože vtedajší pápež Pius XII. sa volal občianskym menom tiež Eugenio Paccelli. Aby pán Špaček uživil rodinu, bol aj správcom Starobinca sv. Ladislava a organistom. Aj z jeho synov sú teraz dôležití občania Bratislavy.

Pred uršulínskou školou nás pred vyučovaním kontrolovala sestrička školníčka (či máme umyté ruky) a v triede nás učila sestra Bernarda. Sestry rádu sv. Uršule boli ušľachtilé pedagogičky, ktoré vyučovali aj hru na hudobné nástroje, maľovali sväté obrázky a nacvičovali divadelné hry s náboženskou tematikou. Udržovali za múrmi kláštora krásnu záhradu. Mnohí z nás sa stali vĺčatami v bratislavskom skautingu, ktorý sídlil na Ventúrskej ulici. Nikto z nás netušil, že skauting aj sestričky sv. Uršule majú pred sebou len rok-dva existencie...

Komunisti už začali mať svoje uličné výbory, ale zatiaľ sa tvárili ako baránkovia boží. Zatiaľ neobsadili na Dunajskej ulici bábkové divadlo na poschodí firmy Julius Meinl. Zatiaľ sme sa pred začiatkom vyučovania postojačky modlili. Cez hodinu katechizmu mali luteráni voľno a hrali sa na školskom dvore. Drobní podnikatelia relaxovali v sobotu v mestských parných kúpeľoch Grössling na Dunajskom nábreží. Otec nás s mladším bratom brával do kúpeľných priestorov. Bratislavskí podnikatelia, lekári, futbalisti sedeli po masáži a po pare v bazénoch a politizovali len tak prášilo... Tam som po prvý raz v živote počul slová: čierny trh, komunisti, Beneš a iné zhluky hlások, ktorým som - chvalabohu - nerozumel.

Stará Bratislava ešte neznervóznela. V Štefánke, Schöne Lotie, v Alžbetke vyhrávali cigánski primáši, Bratislava voňala makovými a orechovými rožkami, na ktoré sem chodili turisti zo šíreho sveta. Aj vínko dozrelo, viechy vyvesili znaky hojnej úrody, zavoňala husacinka a lokše. Boli sme všetci v prvej ľudovej a v Starom Meste sme sa najradšej hrávali na RABA - SULI. Na zbojníkov a policajtov. No niektorí z nás sa stali členmi bánd, ktoré sa nehrali. Bandy šarapatili. V tom čase však len medzi sebou. Mestu a štátu šarapatu nerobili. Jedným slovom - bandy sa občas pobili. Banda z Podhradia sa pochytila - povedzme - s bandou z Petržalky. Trnávka sa volala Mexiko, my z Dunajskej sme boli Dunajoši. Boli sme štricáci, ale nekradli sme. Keď sme si niečo pichali, tak to bol len rum do melóna... aj to len v lete.

Pred päťdesiatimi rokmi nepoznala Bratislava ešte veľa vynálezov. Nebola televízia, neboli diskotéky - ale bolo Korzo. Dokonca dve Korzá - Hlavné Korzo (od Michalskej veže k Dunaju) a Anča Korzo (na terajšom Námestí SNP). Pretože Dunaj bol vtedy frekventovanou dopravnou tepnou, po Bratislave sa korzovali malebné skupinky rumunských, bulharských, juhoslovanských aj maďarských námorníkov. Aj tí robili občas medzi sebou šarapatu, ale to len kvôli dievčatám. Bratislava v roku 1947 bola ešte stále síce rozbombardovaným, ale idylickým dunajským prístavom.

Július Satinský