1946: Zruinované mesto pod ruinami hradu

Pred polstoročím - v roku 1946 - som mal päť rokov. V bratislavskom Starom Meste bolo plno zbúranísk. Chalani sa mali kde hrať. Celý deň som so staršími kamarátmi zbieral helmy, plynové masky, nábojnice, ktoré tu zanechali frontové vojská. „Ideme na zburko,“ hovorili sme doma rodičom a už nás nebolo.

Prvé zbúraniská vznikli po nálete amerických bombardérov na továreň APOLLO. Bomby padali v roku 1943 tak husto, že za obeť padlo ešte aj krásne kúpalisko LIDO na druhom brehu Dunaja. Potom šli cez naše mesto ruské kaťuše na Berlín. Z nášho rodinného domu na Blumentálskej ulici zostala len jedna stena. Moji rodičia po skončení poplachu mali namiesto rodinného domu športový kočiarik, tri zánovné matrace a na nich sedeli dve malé deti - ja s bratom. Z mnohých Bratislavčanov sa stali po konci vojny bezdomovci.

Prežili sme len náhodou. V máji 1945, keď som už vnímal svet, vojna sa skončila a zopár týždňov obývala Bratislavu Sovietska armáda. Urobili si zastávku pri ceste na Berlín. Bola to veselá, veľmi unavená chasa. Medzi nimi plno šikmookých vojačikov z ďalekých ázijských sovietskych republík. Bývali sme u tety Lenky, ktorej domček nezbombardovali. Aj sovietsky veliteľ dostal izbu v tom dome. Veselý chlapík. Páčil sa mu silný prúd vody na splachovacom záchode. Ráno si vždy vybral z úst umelý chrup a čistil si ho priamo v záchodovej mise. V ďalekej Ázii také vymoženosti nemali. Ale raz pridržal zubiská v prúde splachovania tak neopatrne, že mu tie zubiská spláchlo... Zľakol sa, že on bez zubov stratí v Sovietskej armáde autoritu. S mohutným revolverom zn. Mauser vohnal na záchod strýka Andora a nútil ho hľadať chrup...

Ale v roku 1946 to už bola minulosť. Svet dooslavoval koniec vojny. Bratislava - zruinované mesto pod ruinami hradu - bola eldorádom pre deti v mojom veku. Občas buchla nejaká mína, granát, s ktorým sme sa hrali, občas chytili nejakého slovenského prezidenta a obesili ho. Moji rodičia vlastnili kaviareň v Manderláku a obnovili po vojne prevádzku. Otvárali o tretej v noci! To bol prvý veľký kšeft. Všetci flamenderi, speváci, filharmonici, maliari, sochári, spisovatelia vedeli, čo ich na ceste domov z nočných barov „napraví“.

O tretej ráno bublali v našej kaviarni v hrncoch štyri druhy polievok - fazuľová, držková, hovädzia a kapustová. Ožraniská si prišli na svoje. Keď zmizli na svitaní do svojich brlohov, zastavovali sa v kaviarni tetky, ktoré šli predávať zeleninu na trh. Kávička sladená sacharínom (cukru po vojne nebolo), chlieb s margarínom (masla tiež nebolo), mnohí si prilepšovali raňajky z amerických UNRRA konzerv, s ktorými kšeftovali po vojne šmelinári... Medzi piatou a siedmou mali rodičia druhý veľký kšeft. Nuž a predpoludním sa zjavili na držiakoch čerstvé noviny a na kávu chodili páni profesori, podnikatelia, turisti, sporiadané stredné vrstvy. To bol tretí - ale už nie taký veľký - kšeft.

Žili sme v zbombardovanom meste, hovorili sme nemecky, maďarsky, slovensky, podaktorých rodičia mali slúžky, zamestnancov, podaktorých rodičia sa nevrátili z koncentračných táborov, iných rodičov už balamutili komunistickí rečníci so sociálnym cítením.

Ale pred päťdesiatimi rokmi to bolo veselé mesto, plné cigánskej muziky, pečených husí, vínka, bratislavských orechových a makových rožkov... Bolo to roztancované voňavé mesto. Naši rodičia boli mladí, komunisti im zatiaľ na majetok nesiahali a snívali o krásnej pokojnej Európe. Do Viedne už síce nechodila z Bratislavy električka C, ale ostnaté drôty a hranica ešte v roku 1946 neboli. Obyvatelia starej Bratislavy dýchali slobodne a mysleli si, že už to tak zostane. Písal sa rok 1946.

Július Satinský