Deti mali radi vôňu ajbišových cukríkov

S mamou som veľmi rád chodil aj do tržnice. Najradšej som bol, keď ma zavolala: „Poď synček, ideme k pani Hübnerke!“. Tam totiž kupovala okrem iných potravín obyčajne aj mak, a dala si ho tam hneď aj zomlieť. Trochu horkastá vôňa čerstvo pomletého maku sa mi veľmi vryla do pamäti.

Pri každej návšteve som dostal od pani obchodníčky aj niečo „na ochutnanie“. Najčastejšie pár hrozienok alebo orieškov. Vždy, keď pocítim vôňu maku, vidím pred sebou priateľskú pani Hübnerovú s jej okrúhlou bledou tvárou a okuliarmi, v jej neodmysliteľnom bielom plášti.

Podobne ako pri vojenskej pekárni to voňalo aj celému mestu dobre známej pekárni Kraft na Špitálskej ulici. A predsa bola tá vôňa trochu iná! Lebo tam sa vôňa chleba miešala s vôňou jemného pečiva.

Keď som už nemohol odolať pokušeniu, kúpil som si rožtek z jemného cesta, po nemecky „ein mürbes Kipferl“. Stará dáma, ktorá tam predávala, zopakovala „ein mürbes Kipferl“ a pritom mi rožtek balila. Mala totiž zvyk s absolútnou presnosťou zopakovať žiadosť zákazníka. V tomto prípade sa mi do pamäti vryla ani nie tak vôňa, ako skôr nenapodobiteľná melódia týchto troch slov.
Aj vôňa čerstvo upečených gaštanov ešte dnes vyvoláva v mojej pamäti obraz z detstva. Na rohu Klobučníckej ulice a vtedajšieho Námestia republiky (teraz Námestie SNP) stával v zimných mesiacoch hneď vedľa novinárskeho kiosku predavač gaštanov. Volali sme ho „Maronibrater“.

Na rukách mával hrubé vlnené rukavice s odstrihnutými špičkami prstov, aby mohol s citom chytať horúce gaštany. Stále veľmi nahlas a dotieravo vykrikoval tak, aby ho všetci okoloidúci dobre počuli: ,,Haló, haló, tu rádio Maronio! Hallo, hallo, hier Radio Maronio! Haló, haló....“ Vždy, keď sa pri ňom zastavil nejaký zákazník, výkriky ustali. Veľmi sa mi páčili jeho trhovnícke lákavé výkriky, ešte viac som však obdivoval jeho zručnosť. Mimoriadne šikovne totiž z polovičných novinových listov skrúcal vrecúška, ktoré Prešporáci volali „Stanitzeln“. Hybkými prstami ich skrúcal tak rýchlo, že sa zdalo, akoby bol kúzelníkom.

Nezabudnuteľná bola aj špecifická vôňa lekárne U zlatej koruny, ktorá stála na dnešnom Suchom mýte neďaleko Grassalkovichovho paláca, ktorý bol vtedy ešte viac známy ako palác arcikniežaťa Friedricha, hoci v ňom od konca vojny sídlilo Zemské vojenské veliteľstvo.

V lekárni to voňalo všeličím, ale deti najviac lákala vôňa „ajbišových cukríkov“. Boli to malé kocky rôznych pastelových farieb, ktoré pán lekárnik Polgár vyberal z veľkých sklenených hranatých fliaš so šikmým hrdlom. Keď fľašu otvoril, bolo z nej cítiť jemnú vôňu, ktorá sa spája s najpríjemnejšími spomienkami mnohých vtedajších detí.

Dr. Otto Steckelhuber (autor, nar. 1925, žije v USA)
Z nemeckého originálu preložil a upravil Štefan Holčík