Architekti navrhovali postaviť novú radnicu

Objekt Starej radnice, adaptovaný z meštianskeho domu po roku 1439, potrebám mestskej samosprávy už v 19. storočí nevyhovoval. Po čiastočnom poškodení Napoleonovým vojskom v roku 1809 radnicu opravili, ale začali uvažovať aj o jej zásadnejšej prestavbe.

Problém bol veľmi akútny na začiatku druhej polovice storočia. Vtedy architekt Ignaz Feigler navrhol celú Starú radnicu prestavať a zvýšiť o jedno poschodie. V barokovom stave mala ostať len veža. Celá fasáda radnice sa mala prebudovať v neogotickom slohu, takže by bola veľmi podobná ako priečelia kaštieľa v Rusovciach od toho istého projektanta. Realizácia sa neuskutočnila, mesto prikúpilo susediaci Apponyiho palác, čím sa priestorové pomery radnice na čas vyriešili. Len v nádvorí postavili podľa Feiglerovho projektu novú zasadaciu sieň.

V novogotickom slohu mali prestavať Starú radnicu aj na začiatku 20. storočia. Projekt Ferenca Tumu z roku 1901 ostal, našťastie, len na papieri. Aj vtedy (1903) sa naskytla možnosť výhodnejšie kúpiť ponúkaný susediaci Letný arcibiskupský palác, známy ako Primaciálny palác. Neskôr sa ukázalo, že to bola najlepšia kúpa mesta počas jeho stáročia trvajúcej histórie, lebo v paláci nájdené anglické tapisérie svojou hodnotou vyrovnali náklady na kúpu paláca. Palác síce obsahoval množstvo reprezentačných, ale pomerne málo prakticky ako kancelárie použiteľných priestorov. Preto sa mesto rozhodlo postaviť novú budovu magistrátu, a to ako objekt spájajúci pôvodnú Starú radnicu, Apponyiho palác a Primaciálny palác do jediného stavebného komplexu.

Do architektonickej súťaže s veľmi presne určenými podmienkami zaslalo svoje projekty v roku 1907 desať projektantských kancelárií. V podmienkach boli presne vymedzené hranice zastavateľného pozemku, výšky jednotlivých krídel budov, ako aj riešenie nádvoria, ktoré malo vychádzať zo zachovanej arkádovej chodby a oblúčkovej atiky nad strechou.

Návrhy rôznych architektov využívali tvaroslovie historických a historizujúcich slohov od stredoveku až po začiatok 20. storočia. Napriek tomu, že návrhy so secesným, respektíve neobarokovým či neoklasicistickým riešením viac korešpondovali s priečelím Primaciálneho paláca, rozhodla sa porota vybrať návrh „gotickej“ radnice. Členovia poroty boli pravdepodobne ovplyvnení úspechom „gotického“ hradu Vajdahunyadvár, ktorý postavili v Budapešti (Városi liget) pri príležitosti Milleniárnej výstavy (1897), a ktorý vtedy považovali za jednu z najkrajších stavieb v celom Uhorsku. Na realizáciu teda navrhli projekt budapeštianskeho architekta Jenőa Hübnera.

Na mieste, kde je od roku 1911 kamenná neogotická fasáda východného krídla Starej radnice, stávala predtým plná stena a pred ňou od prvej tretiny 18. storočia súsošie svätého Jána Nepomuckého, ktoré dalo námestiu aj meno Johannisplatz. Architekti M. Komor a D. Jakab navrhovali postaviť novú budovu pri námestí v barokovo-klasicistickom slohu tak, aby pri terajšej Kostolnej uličke vznikla nika, kde malo byť súsošie znovu postavené. Návrh týchto architektov, ktorí postavili v Uhorsku niekoľko radníc a v Prešporku neskôr budovu Reduty, bol zamietnutý. Ak by vtedy neboli uprednostnili Hübnerov banálny projekt, mohlo mať mesto v susedstve Primaciálneho paláca oveľa vhodnejšiu budovu. Kópia súsošia svätého Jána je dnes umiestnená na nádvorí Primaciálneho paláca pri Laurinskej ulici.