Anketa: Čo si myslia o 17. novembri 1989 bratislavské osobnosti?
Anketa: čo si myslia o 17. novembri 1989 bratislavské osobnosti? - starosta Zatovič
Na Slovensku je dnes štátny sviatok, aby si mohli občania pripomenúť celospoločenské zmeny, ktoré odštartovali pochodom cez Bratislavu študenti už 16. novembra a vyvrcholili o deň neskôr brutálnym zákrokom bezpečnostných zložiek proti pražským študentom na Národní tříde. Opýtali sme sa, ako si na novembrové udalosti spomínajú a čo si myslia o súčasnom stave našej krajiny ľudia, ktorých mnohí z vás poznajú či už ako politikov alebo osobnosti.
1. Kedy ste sa do revolučného diania vy osobne zapojili a čo ste vtedy považovali za prvé veľké víťazstvo protestujúcich občanov?
František Šebej, politik: Spomínam na tie dni ako na najneobyčajnejšie v mojom živote a naplnené nádejou, v ktorú len máloktorí pred Novembrom 1989 dúfali. Zapojil som sa ihneď, na námestí aj na Slovenskej akadémii vied, kde som pracoval. Mnohí z tých, ktorí revolúciu naštartovali, boli aj pred ňou moji priatelia. Prvým veľkým víťazstvom bol počet ľudí, ktorí nabrali odvahu prísť na novembrové námestia. Podľa mňa bol zlomovým okamihom úspešný generálny štrajk.
Jozef Banáš, spisovateľ: Mňa revolučné dni zastihli v Trnave po boku tamojšieho „Kňažka“ – herca Vlada Oktávca, ktorý ako prvý mobilizoval kolegov či divákov v divadle. Ako ôsmy v poradí som podpísal výzvu spisovateľa Ľuba Feldeka na zrušenie článku o vedúcej úlohy KSČ v Ústave ČSSR. A to som bol v tom čase asi jediný štátny zamestnanec, kým väčšina umelcov bola na voľnej nohe. Keď sa o Nežnej revolúcii dozvedeli v zahraničí, tak sem okolité krajiny poslali svojich reportérov, ktorých som vodil do VPN-ky za Dubčekom či Fedorom Gálom.
Martin Zatovič, starosta Dúbravky: V novembri 1989 som bol študentom maturitného ročníka Gymnázia na Bilíkovej ulici v Dúbravke. Počas nežnej revolúcie sme sa často stretávali s učiteľmi v jedálni a debatovali na túto tému. Vo večerných hodinách sme chodievali na Námestie SNP. Počas našej stužkovej slávnosti nám otec môjho spolužiaka, pán Labuda, oznámil, že Miloš Jakeš podal v Prahe demisiu. Za víťazstvo som považoval to, že sa niekto dokázal vzoprieť vtedajšej moci a nevedel, čo čaká jeho alebo jeho rodinu ako aj to, že sa môžeme otvorene hlásiť k náboženstvu, alebo to, že sa otvorili hranice a išli sme na prvú prechádzku do rakúskeho Hainburgu.
Rudolf Kusý, starosta Nového Mesta: Práve som končil základnú školu, bol som ôsmak. Veľmi živo a aktívne som sledoval aktuálne dianie, kupoval som noviny Verejnosť, chodil som aj na Námestie SNP, prípadne som protesty sledoval v televízii. Raz sa mi tam podarilo skolabovať, takže sa ma museli ujať zdravotníci.
Marián Andel, expolitik: Pre mňa má 17. november veľký význam hlavne preto, že sa v ten deň narodila moja manželka. Ale spomínam si, že tie revolučné nálady odštartovali v roku 1989 už o deň skôr, keď bratislavskí študenti vyšli do ulíc. V tom čase som bol šéf katedry marxizmu a leninizmu. Nemali sme s kolegami pocit, že sa niečo dramatické deje, lebo oveľa horšia situácia bola v päťdesiatych rokoch, keď v politických procesoch likvidovali a popravovali ľudí. Nežná revolúcia bola v podstate bezproblémová. Vnímal som, že sa začínajú diať celospoločenské zmeny a azda vtedy mi napadlo, že nastal čas, aby sme sa začali usilovať o vznik samostatného Slovenska. Už 16. januára 1990 sme založili Slovenskú národnú stranu, ktorá mala toto v programe.
Dušan Pekár, starosta Ružinova: V roku 1989 som mal 25 rokov. Bolo to krátko po skončení základnej jednoročnej vojenskej služby, kedy som opäť nastúpil do zamestnania. Prežíval som to tak, ako asi každý mladý človek v tej dobe, bol som plný eufórie z toho, že budeme mať slobodu. Chodili sme spolu s niektorými kolegami či známymi na námestie SNP, kde sa počet demonštrujúcich stále zväčšoval. Prvé dni sa niesli aj v troche napätia, či nezasiahne polícia, ľudové milície alebo armáda. Pamätám si, ako sme na pracovisku pri hlasovaní o podpore všeobecného štrajku diskutovali. Zástupcovia komunistického strany zo začiatku štrajk odmietali, spochybňovali aktivity študentov a disidentov, ale deň pred vyhlásením štrajku sa k nemu veľkolepo pridali. Bolo to pre mňa komické, videl som a pamätal som si, čo robili dovtedy a zrazu sa alibisticky pridali k hnutiu za demokraciu. Prvým veľkým víťazstvom študentov a občianskej iniciatívy bolo zrušenie článku v Ústave ČSSR o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa a vypísanie slobodných volieb. Vtedy ale prakticky neexistovali iné politické strany, komunisti sa veľmi rýchlo zorientovali a prešli do iných strán. Postupne tak začali ovládať verejný život v Československu.
Ako hodnotíte uplynulých 27 rokov od Nežnej revolúcie - naplnili sa jej ideály a ste spokojný s tým, kam sa za ten čas naša krajina posunula?
František Šebej, politik: Uplynulých 27 rokov bolo viac než štvrťstoročím života v slobode a demokracii - napriek všetkým tým, ktorí krajinu ťahali a ťahajú späť smerom na východ a do obnovenia totality. I keď sa to mnohým nezdá, ideály ako sloboda slova, sloboda svedomia, sloboda zhromažďovania sa, sloboda pohybu a všetky zvyšné atribúty života v slobodnej krajine sa naplnili. Slovensko sa ale naučilo, že v demokracii bude iba takou dobrou a slušnou krajinou, ako dobrými a slušnými sú ľudia, ktorí ho obývajú. Mrzí ma, že sa za tie roky nepodarilo dať Slovensko do poriadku po morálnej a vzdelanostnej stránke, stále mentálne stopy oboch bývalých totalitných režimov.
Jozef Banáš, spisovateľ: Chodím dosť často po Slovensku, takže registrujem aj určitú nostalgiu za socializmom. Také argumenty, že za minulého režimu sme nemohli nikam cestovať, na mnohých ľudí neplatia, pretože oni nikam nechodia ani teraz, keď by aj mohli. Osobne sa však teším, že starý režim padol, aj keď niektoré očakávania zostali nesplnené. Mám dojem, že sme čakali pozitívnu zmenu najmä v otázkach morálky a etiky, čo však je ťažké priam nereálne v spoločnosti, ktorá je tak výrazne zameraná na konzum.
Martin Zatovič, starosta Dúbravky: Pre obyvateľov sú asi najviditeľnejšie a najpozitívnejšie zmeny – možnosti cestovania, študovania v zahraničí, demokracia, slobodný výber povolania, škôl, náboženstva a najmä sloboda slova, aj keď ju nie všetci úplne chápu a mnohokrát to zneužívajú. K horšiemu patrí zvýšenie kriminality, ktorú moja rodina pocítila na vlastnej koži, keď nám za zvláštnych okolností zhorelo auto. Z hľadiska politiky boli pre mňa najväčším sklamaním obdobie, ktoré prišlo začiatkom 90.rokoch a schladilo tak eufóriu a nádeje z nežnej revolúcie. Ako starosta Dúbravky sa spolu s kolegami snažíme o to, aby bola naša mestská časť stále krajšia a krajšia a verím, že zmeny, ktoré robíme sú vidieť a cítiť.
Rudolf Kusý, starosta Nového Mesta: Pozitív je veľa. Vypichnem možno to, že každý z nás môže svoju slobodnou aktivitou participovať na vývoji spoločnosti a nejako ju ovplyvniť. V ľuďoch za posledné roky rastie záujem o dianie okolo seba. Zatiaľ mám pocit, akoby sa to prejavovalo skôr na komunálnej úrovni, kde som aj ja začínal pred rokmi, ako aktivista, aby som po pár rokoch brigádovania vstúpil do komunálnej politiky ako nezávislý kandidát. S tým súvisí negatívum, na ktoré sa pýtate. Ľudia sú sklamaní z toho, ako vyzerá a funguje politika - stranícke politikárčenie, klientelizmus s podobne. V Novom Meste sme ukázali, že ľudia minimálne na komunálnej úrovni strany nepotrebujú. Potrebujú šikovných a zapálených odborníkov a manažérov.
Marián Andel, expolitik: Je ťažké zhodnotiť, kam sa Slovensko za tých 27 rokov dostalo. Keď vznikol vlastný parlament, tak sme sa v ňom dosť často aj hádali, ale mali sme pocit, že nám ide o dobrú vec. V poslednom čase do politiky vstúpilo mnoho milionárov, ktorí sa snažia získať moc a vplyv a sú úplne bezohľadní. Veľmi sa podľa mňa narušili medziľudské vzťahy. Mrzí ma, že aj SNS stratila svoje ideály a spreneverila sa pre peniaze.
Dušan Pekár, starosta Ružinova: Veľkým pozitívom novembra 89 je získanie slobody. Tempo rozvoja Československa, neskôr Slovenska, bolo veľmi rýchle. Žiaľ, nevyvarovali sme sa mnohých chýb. Nedokázali sme sa vysporiadať so svojou minulosťou. Nevysporiadali sme sa s príslušníkmi štátnej bezpečnosti, so skrivodlivosťami, ktoré sa stali od roku 1948 do roku 1989. Je pravda, že sme odpustili, no mnohí aj zabudli a to je chyba. Dovolili sme, aby sa komunisti vrátili cez iné strany k riadeniu štátu. Mestská časť Ružinov vznikla v roku 1990, dovtedy boli národné výbory, okresy, ale mestské časti neexistovali. Progres teda je, že vznikla novodobá samospráva, kde si ľudia slobodne volia svojho starostu, svojich poslancov, kde môžu vyjadrovať svoje názory a kde má občianska spoločnosť svoj zmysel.
(ars, foto: nrsr, archív, du)