Skončil kamenný Tobiáš v potoku?

Roku 1543 obsadila otomanská armáda najposvätnejšie miesta uhorského kráľovstva: Ostrihom a Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). Ostrihomský arcibiskup musel hľadať útočište na Turkami ešte neobsadenom území.

Na viac ako 250 rokov sa exilovým sídlom arcibiskupov – prímasov krajiny oficiálne stala Trnava. Viacerí z nich však uprednostňovali život v hlavnom meste krajiny, ktorým bol od roku 1536 Prešporok. Žili v starej rezidencii, ktorú dal v 40. rokoch 15. storočia ich predchodca arcibiskup Dionýz nákladne prestavať. Neskorší arcibiskupi dávali rezidenciu (na mieste terajšieho Primaciálneho paláca) upravovať podľa vkusu svojej doby.

V letných mesiacoch sa radšej zdržiavali v prostredí rozľahlej záhrady za mestom. Záhrada vznikla už na prelome 16. a 17. storočia. Arcibiskup Georg Lippay (1600 – 1666) ju dal upraviť. Okrem domácich a cudzokrajných rastlín bola ozdobou záhrady najmä sochárska výzdoba. Vodu z potokov Malých Karpát priviedli potrubiami do fontán a jazierok v záhrade. Aj kamenné fontány boli dielami vynikajúcich sochárov.

V prvej tretine osemnásteho storočia bolo treba záhradu obnoviť. Viaceré fontány už neboli funkčné. Rozobrali ich. Časti použili na iných fontánach (Maximiliánova fontána na Hlavnom námestí), časti zrejme uložili v nejakom skladišti.

Jedna z fontán z prvej polovice sedemnásteho storočia bola ozdobená kamennou sochou chlapca či mladého muža, ktorý objíma rybu. Z jej otvorenej papule striekal do výšky prúd vody. Bola to sochárska interpretácia starozákonného textu o Tobiášovi. Aj ostatné sochárske diela predstavovali postavy z kresťanskej mytológie.

Z výzdoby záhrady pravdepodobne pochádza aj súsošie svätého Juraja s drakom, inštalované pred druhou svetovou vojnou na nádvorí Primaciálneho paláca.

Súsošie Tobiáša s rybou preniesli na nádvorie kláštora uršulínok, kde stálo až do roku 1951. Bolo ústredným motívom malej fontány, z papule ryby striekala voda ako v pôvodnom arcibiskupovom parku. Okolo nej boli záhony kvetov, chodníčky, lavičky, na ktorých po práci odpočívali mníšky – učiteľky.

V roku 1951, po násilnom vysťahovaní mníšiek z areálu, sa kláštor stal internátom stredoškolákov. Chlapci z Umelecko-priemyselnej školy nepotrebovali parčík s fontánou, ale volejbalové ihrisko.

Fontánu rozobrali a súsošie Tobiáša s rybou sa ocitlo na dvore kamenárskej firmy reštaurátora sochára Alexandra Mahra na Štefánikovej ulici. Boli tam aj iné vzácne sochy zo zrušených náhrobných pomníkov a zo zbúraných či „modernizovaných“ budov.

Aj fragmenty súsošia sv. Jána Nepomuckého, ktoré stálo do r. 1910 na Primaciálnom námestí. A kusy carrarského mramoru z rozbitého súsošia Márie Terézie od Jána Fadrusza. Tie si po roku 1991 privlastnil (sprivatizoval) sochár, ktorý tvrdí, že od Alexandra Mahra kúpil ateliér, v ktorom kedysi tvoril sochár Rigele. Pán Mahr však nemohol predávať a ani nepredával ateliér, ani kamene, ktoré mu nepatrili.

Po roku 1951 sa stopa po Tobiášovom súsoší definitívne stráca. Možno ho previezli na iné pracovisko kamenárskej firmy Mahr pri Martinskom cintoríne, kde boli uložené aj barokové kamenné fragmenty z budovy Ormosdyovského paláca, ktorý stál ešte r. 1948 na mieste Novej radnice. Mahrov podnik v roku 1948 znárodnili a pričlenili k práve založenému Priemyslovému kombinátu. Nepotrebné „staré kamene“ neskôr buldozerom nahrnuli do potoka, ktorý tiekol za Martinským cintorínom. Možno tam doteraz odpočíva aj kamenný Tobiáš so svojou rybou.

Na dvor uršulínok sa už nevrátil. Možno by ho zašantročili ako sochu Panny Márie zo 17. storočia, ktorá bez ujmy prežila obdobie socializmu v zamrežovanom výklenku nad vchodom do kostola, alebo ako pôvodné dverné krídla kláštorného vchodu (aj tie zo 17. storočia) ktoré zbytočne zlomyseľne nahradili nekvalitnou novou replikou. Nariadenie pamiatkového orgánu vrátiť pôvodné dvere na svoje miesto zrejme vedenie kláštora nemieni rešpektovať.

Štefan Holčík
Foto: archív autora