Hradby nie sú miestom pre stromy!

Na území Hradu a Starého Mesta sa v priebehu stredoveku a novoveku pri bežnej stavebnej činnosti zničilo vyše 90 percent (predpokladaných) pamiatok starších období. Na území Starého Mesta a na území medzi východným múrom hradného areálu a západným múrom mestského opevnenia jestvovalo v ranom stredoveku viacero podhradských osád.

Hradný areál bol opevnený už prv. Najneskoršie na začiatku 13. storočia sa ukázalo, že treba opevnením pred možným útokom nepriateľa chrániť aj územie Podhradia. Určite už pred rokom 1221 vybudovali opevňovací múr, ktorý začínal pri neskoršej bašte Luginsland hradného opevnenia (nad východným portálom tunela), pokračoval k dnešnému nárožiu Staromestskej a Kapucínskej ulice, odtiaľ k Michalskej bráne, a ďalej k Laurinskej bráne (Divadlo P. O. Hviezdoslava). Neskôr stavali južný úsek od Laurinskej brány cez Rybársku bránu až k Vydrickej bráne (terajšia Gorkého ulica a severný rad domov na Hviezdoslavovom námestí). Zdá sa, že pôvodne stál ešte aj múr od Vydrickej brány po východnú gotickú („Zigmundovu“) bránu Hradu. Roku 1221 presťahovali z Hradu do Podhradia Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa a s ním súvisiacu kapitulu (prepoštstvo). Taká dôležitá cirkevná organizácia nemohla byť situovaná do nechráneného areálu.

V druhej polovici 13. storočia sa Podhradie postupne menilo na mesto. Panovníci obyvateľom udelili privilégiá a časom sa ukázalo, že nie je vhodné byť (a to ani opevnením) akýmsi „príveskom“ hradu. Pôvodne sa svah hradného kopca smerom na východ pozvoľna zvažoval až na územie, kde neskôr vyrástlo centrum mesta. V priebehu 14. a 15. stor. svah priečne prekopali, takže medzi areálom hradu a mestom vznikla hlboká priekopa. Na jej dne prebieha Staromestská ulica (ktorá vlastne nie je ulicou, ale cestou!). Kamenný materiál získaný pri hĺbení priekopy ihneď využívali ako stavebný materiál. Stavali z neho múr západného úseku mestských hradieb od Vydrickej brány po terajšie nárožie Staromestskej a Kapucínskej. Staršiu vežu z obdobia vlády Árpádovcov na nároží ponechali. Jej torzo sa zachovalo dodnes. Územie, kde vznikla priekopa a s ňou rovnobežný úsek hradieb, bolo predtým osídlené. Mesto muselo pozemky vykúpiť, poskytnúť za ne niekedy adekvátnu náhradu vo forme iných pozemkov. Pravdepodobne už v tom čase jestvovalo akési magnátske sídlo pri terajšej Kapitulskej ulici, ktorého pokračovaním bol dvorec, neskôr palác, ktorý postupne vlastnili významní predstavitelia uhorskej šľachty. Patril k nim napríklad palatín Juraj Thurzo a neskôr grófovia z rodiny Esterházy, ktorí objekt vlastnili až do polovice 19. storočia.

Pred pôvodne jednoduchý múr mestských hradieb pristavali ešte v prvej tretine 15. stor. ďalší nižší múr. Medzi múrmi prebiehal chodník, parkán, po nemecky Zwinger, ktorý mohli použiť obrancovia mesta v prípade obliehania ako stanovisko pre strelcov.

Mária Terézia povolila v roku 1775 vnútorné mestské hradby odstrániť. Veľké časti a tri brány veľmi rýchlo zbúrali. Ostali stáť len niektoré kratšie úseky medzi domami. Výnimočne ostal zachovaný skoro celý vysoký múr od Vydrickej brány po árpádovskú severozápadnú vežu.

K hradbám pristavali, znútra aj zvonka, množstvo obytných domov. Do priekopy pri hradbách postavili domy tzv. „vydrického nového sídliska“ po nemecky „wödritzer Neustift“, ktoré boli zo strany ulice prízemné a jednoposchodové, zo strany priekopy – nádvoria – mali až 5 poschodí. V priebehu 19. stor. sa tam usadilo najmä židovské obyvateľstvo, a ulica dostala r. 1920 názov „Židovská“. Z parkánového múru pred vysokou hradbou sa v pôvodnom stave zachoval krátky úsek za palácom Esterházyovcov. Sú na ňom aj zachované strieľne, opravované v 17. a v 18. storočí. Parkán musel byť čistý, udržiavaný, ľahko prechodný. Dbalo sa na to, aby tam nerástla ani burina, nieto ešte vysoké stromy. Až v 20. storočí, keď sa úsek parkánu za esterházyovským palácom používal ako dvorček – svetlík, sa tam objavili stromy.

Nedávno prišiel niekto s idiotskou myšlienkou vysadiť za rozpadajúcim sa palácom na cudzom pozemku a bez súhlasu príslušného pamiatkového orgánu ďalšie dva stromy, o ktoré sa nebude nikto starať, nikto ich nebude pravidelne orezávať a ktoré budú v budúcnosti svojimi koreňmi rozrývať stredoveké múry. Tak ako nevhodne (s dobrým úmyslom! ale bez rozmýšľania) zasadené stromy ničia základy Lisztovho a Donnerovho pomníku a múry storočnej terasy na Rudnayovom námestí.

Štefan Holčík
Foto: autor