Zábradlie na námestí sa dalo obnoviť

Dnešné Šafárikovo námestie (do roku 1926 Námestie kráľa Ondreja) vzniklo v 90. rokoch 19. storočia rozšírením priestoru pred Landererovým palácom, ktorý stál od 60. rokov 18. storočia na dnes prázdnom mieste („parku“) naproti nájazdu na most. Južná fasáda paláca lícovala s líniou neskôr založenej Dobrovičovej ulice. Palác prebudovali po roku 1857 na kasáreň pionierov (ženistov) a zvýšili ho o jedno poschodie. Pri bombardovaní v roku 1944 bol palác veľmi poškodený a tak ho zbúrali.

V roku 1890 dokončili prvú časť železného mosta cez Dunaj. Napojenie cesty z mosta na sieť ulíc v centre mesta bolo možné až po odstránení niekoľkých poschodových domov, ktoré stáli na mieste pred dnešnou budovou Univerzity. Pôvodnou dominantou námestia bol Landererov palác v jeho osi. Dnešná dominanta - palác Univerzity - je situovaná excentricky. Zbúraný palác z urbanistického hľadiska na námestí veľmi chýba, parčík na jeho mieste je len prechodné riešenie. Terén pred palácom sa pôvodne plynulo znižoval až na úroveň hladiny Dunaja. Po navezení zeminy ho vyrovnali na úroveň sem ústiacej Štúrovej (pôvodne Barosovej) ulice. Prešporský okrášľovací spolok tam už okolo roku 1900 zriadil park, do ktorého stredu pribudla 1914 romantická Kačacia fontána od Roberta Kühmayera. Fontána bola podľa vzoru podobných fontán vo Francúzsku, v Rakúsku či v Maďarsku obkolesená trávnikom, k jej nádrži nebol priamy prístup.

Okolo parku inštalovali ornamentálne železné zábradlie, ktoré z pásového železa vyrobila pravdepodobne firma Marton na blízkej Grösslingovej ulici. Zábradlie rovnakého typu chránilo zeleň na Hlavnom námestí a na Františkánskom námestí, na dnešnom Komenského námestí za Mestským divadlom, ako aj parčík pred Kostolom Notre Dame medzi dnešnými ulicami Jesenského a Palackého. Tam historické zábradlia zanikli už dávnejšie. Najdlhšie sa zachovalo zábradlie okolo parku na Šafárikovom námestí. Nie je pravda, že by sa nedalo opraviť. Originál nebol taký zničený, aby musel skončiť v železnom šrote alebo v depozite múzea. Bol tu zrejme iný dôvod, prečo sa k pripravovanej zmene nesmeli vyjadriť členovia kultúrnej komisie staromestského zastupiteľstva.

Obnova parku na Šafárikovom námestí bola potrebná, ale mali sa presne zachovať zásady, ktoré použili jeho zakladatelia. Zmena chodníkov či rozsahu trávnatej plochy nie je rekonštrukciou urbanisticko-architektonického útvaru zo začiatku 20. storočia, ale jeho ničením. Zachované malo ostať (aj napriek údajnému súhlasu pamiatkového orgánu s výmenou) originálne oplotenie parčíku v strede Šafárikovho námestia. Mohlo sa rekonštruovať tak, ako sa rekonštruujú originálne prvky drobnej záhradnej architektúry a zariadení verejných priestranstiev vo Viedni či v Budapešti.