Pamätník cára na fasádu SNM nepatrí
Pamätník cára na fasádu snm nepatrí - pamatnik19
V roku 1682 vyhlásili za cára desaťročného nevychovaného a len minimálne vzdelaného chlapca menom Peter. Skutočným vládcom sa stal v roku 1689, keď mal 17 rokov. Formálne bol najprv len spoluvládcom svojho nevlastného chorého a neschopného staršieho brata. V rodine stále trval boj medzi jednotlivými členmi o moc.
Svojho syna Petra úspešne podporovala jeho matka, ktorá mu vybrala aj manželku. Manželstvo bolo katastrofou. Peter dal manželku nakoniec uväzniť v kláštore (kde ju trápili hladom, smädom, zimou), aby sa mohol oženiť s inou.
V roku 1697 cár opustil svoju krajinu, aby údajne „inkognito“ precestoval Európu. So skupinou svojich dvoranov sa preplavil do Holandska, potom prešli do Anglicka, precestovali západnú Európu, a cez Nemecko a Rakúsko sa urýchlene vrátil domov, kde začali počas jeho neprítomnosti vznikať nepokoje. Neskoršie pramene hovoria o tom, ako sa cár v anonymite učil rôznym remeslám, aký bol inteligentný a učenlivý.
Iné autentické pramene ho poznajú ako nevychovaného divocha, ktorý so svojou skupinou, najmä pod vplyvom alkoholu, vystrájal a vzbudzoval pohoršenie. Jeho „inkognito“ trvalo možno len jeden deň. V Londýne býval v dome, ktorý bol po jeho odchode úplne zdevastovaný. Rusi použili dosky podlahy ako palivové drevo. Spálili aj drevené stupne schodiska na poschodie. Zničené boli všetky okná. A nebolo žiadnym tajomstvom, kto bol páchateľ.
Do Viedne údajne prišiel „na pozvanie cisára Leopolda“. V skutočnosti sa tam pozval sám. Cisár mal v tom čase iné starosti ako pozývať akéhosi „inkognito“ panovníka ďalekej krajiny. Mal skôr problém udržať nevolanú návštevu na uzde. Cárova cesta mala totiž vyslovene špionážny charakter. V júni 1698 si cár so svojou družinou „odskočil“ z Viedne na návštevu Prešporka. Jeho „hostiteľom“ tu mal byť palatín Pálffy. Údajne ho ubytoval v paláci na Hrade. Tam ho mal asi najlepšie pod kontrolou. Cár si vraj prezrel mesto. V meste sa o tom nijaká správa nezachovala, asi bol skutočne „inkognito“. Najviac ho vraj zaujímal prístav a miesto, kde sa budovali lode pre „cisársku dunajskú flotilu“. Aká „flotila“! Boli to jednoduché člny, ktoré mohli v prípade potreby niesť aj delá. Keďže Dunaj umožňoval plavidlám s ťažkým nákladom len plavbu smerom po prúde, boli také člny vopred odsúdené na skorý zánik. Je len legendou, že by sa cár zaujímal o stavbu takých člnov. Po troch dňoch cárova skupina odišla, palatín si vydýchol a nikto tu o nich viac nepočul.
Tristošestnásť rokov po trojdňovej „návšteve“ si ktosi želá, aby bola v Bratislave inštalovaná pamätná doska cárovi. Prišiel sem vraj loďou, tak doska musí byť blízko osobného prístavu. Na hlavnej budove Slovenského národného múzea. Hoci prístavisko na konci 17. storočia bolo pod Hradom, na rozhraní Vydrice a Zuckermandla. Na mieste terajšieho Fajnorovho nábrežia vtedy tiekol široký Dunaj, pristávať sa tam nedalo. Nebol tam ani priestor vhodný na stavbu člnov či lodí.
Budovu SNM postavili v rokoch 1926 až 1928 podľa projektu architekta Milana Michala Harminca ako filiálku pražského Zemědělského musea na násype pri nábreží vtedy už regulovaného toku Dunaja. Jej priečelie ozdobili kamennými sochárskymi dielami moravského sochára Frantu Úprka. Aj trojuholníkový štít múzea bol pôvodne vyplnený sochárskou kompozíciou impozantných rozmerov s poľnohospodárskym námetom.
Budova bola počas druhej svetovej vojny značne poškodená bombovým náletom. Po oprave ostal jej trojuholníkový štít prázdny. Fasády budovy sú v dezolátnom stave, čakajú na totálnu rekonštrukciu, lebo „flekovanie“ na jednotlivých miestach sa neosvedčilo. Osadenie pamätnej tabule cárovi znamená ďalšie poškodenie fasády budovy.
Na umeleckom stvárnení pamätníka ruského cára sa s výdatnou nezištnou pomocou starostky Rosovej intenzívne pracuje. Bratislava má „postaviť pamätník“ človeku, ktorý nikdy nezasiahol do jej histórie. Pamätník človeka despotu, ktorý zavraždil vlastného syna, ktorého vychoval tak, že „ich jedinou spoločnou vlastnosťou bolo pijanstvo“. A to ešte na fasáde historickej budovy, kde chýbajú pamätné tabule venované popredným slovenským bádateľom - múzejníkom. Nie je tam ani len tabuľa pripomínajúca autora projektu Milana Michala Harminca. Je to normálne? Naozaj sa tomu nedá zabrániť, kým je čas?
Štefan Holčík
Foto: archív autora
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.