Ústav diakonís, evanjelická nemocnica

Ústav diakonís, evanjelická nemocnica - pamatnik12_1

V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania nejestvovala až do päťdesiatych rokov 20. storočia možnosť, že by žena zastávala kňazskú funkciu. Do polovice 19. storočia nejestvovali ani zariadenia, do ktorých by sa mohli slobodné ženy uchýliť ako do katolíckeho ženského kláštora. Osamotená evanjelička mala pomerne málo možností uplatniť sa v živote.

Mnohé inteligentné ženy sa zamestnali ako učiteľky, vychovávateľky, spoločníčky dám či ošetrovateľky, pracovali ako gazdiné na evanjelických farách, kde sa často stávali doživotne členkami domácnosti.

Situácia v Nemecku po napoleónskych vojnách, kedy zahynulo ohromné množstvo mužov, bola charakterizovaná veľkým počtom slobodných žien, ktoré nemali šancu vydať sa. Evanjelický farár Theodor Fliedner založil pre ženy v dedinke Kaiserswerth, kde pôsobil, útulok. Venovali sa opatere chorých a detí, najmä sirôt. Roku 1836 založil „Inštitút pre vzdelávanie evanjelických ošetrovateliek“, ktoré sa neskôr stali známymi pod menom diakonisy. Obliekali sa do jednoduchého odevu, pripomínajúceho odev bohabojných meštianskych žien na začiatku 16. storočia, kedy žil Dr. Martin Luther. Ich poslaním sa stala pomoc blížnym, opatera chorých, starých ľudí a opustených sirôt. Diakonisa nebola viazaná večným sľubom ako katolícka mníška. Kedykoľvek mohla ústav opustiť, vydať sa. Hnutie sa rýchlo rozšírilo na nemeckom území a preniklo aj na územia, ktoré boli v minulosti kolonizované Nemcami. Aj do Uhorska.

Do Prešporka, dnešnej Bratislavy, prišli diakonisy na pozvanie vtedajšieho nemeckého evanjelického cirkevného zboru v roku 1891. Prevzali tu už dávno jestvujúce sirotince (chlapčenský aj dievčenský), starobinec aj nemocnicu, založenú v roku 1807. Diakonisy boli z Nemecka, neskôr sa k nim pridali aj diakonisy domáceho pôvodu. Staré, vekom schátralé budovy, často len provizórne upravované z obytných a hospodárskych objektov, charitatívnej činnosti na vyššej úrovni nevyhovovali. Preto na mieste bývalých vinohradov pri Palisádach, v tesnom susedstve evanjelického cintorína, vybudovali podľa projektu viedenského architekta Juliusa Schmidta v rokoch 1912 až 1914 komplex obsahujúci domov diakonís, nemocnicu, starobinec aj sirotinec.

Nemocnica s pôrodnicou patrila svojím vybavením k najmodernejším v celej monarchii. V centre objektu bolo rozľahlé nádvorie, napojené otvoreným schodišťom na vyššie položenú okrasnú aj úžitkovú záhradu. Strednej časti severného krídla dominoval o podlažie vyšší vežový útvar s pyramidálnou strechou, obsahujúci skromne a moderne zariadenú domácu kaplnku. Východné krídlo s priečelím do Palisád ešte pred druhou svetovou vojnou zvýšili o jedno poschodie, takže prevýšenie kaplnky je dnes menej výrazné.

Jednotlivé funkčné časti Diakonisného ústavu („Diakonissenanstalt“) boli navzájom oddelené a prístupné vlastnými portálmi, ozdobenými kamennými sochami od Alojza Rigeleho. Po roku 1950 diakonisy z ústavu vyhnali. Ich jednotlivé zariadenia, až na nemocnicu, zrušili, objekt však bol všeobecne stále známy ako „evanjelická nemocnica“. Veľká časť diakonís, ktoré boli nemeckého a belgického pôvodu, musela ústav opustiť už po roku 1945. Slovenské sestry sa museli presťahovať do starobinca na Jozefskej ulici. Inventár ústavu sa po znárodnení stratil. Kaplnku prerobili na prednáškovú miestnosť. Na nádvorí pristavali nové schodište, bez rešpektovania originálnej steny obloženej kachličkami tehlovočervenej farby. V pôvodnej záhrade postavili objekt transfúznej stanice (medzičasom zbúraný).

Po odsťahovaní nemocnice a po reštitúcii objekt roky chátral. Nepodarilo sa obnoviť ústav diakonís. Vznikol „Evanjelický dom starostlivosti“. Funkčne, ale nie výtvarne, je na pôvodnom mieste obnovená ústavná kaplnka. V priestore západného krídla, kde bol prv prechod do záhrady, postavili nedávno bez stavebného povolenia nevhodný štvorposchodový objekt, údajne ubytovňu pre personál. Priestory bývalého nemocničného krídla sú prenajaté ako lekárske ordinácie. Bez rešpektovania pravidiel pamiatkovej starostlivosti prerazili na hlavnej fasáde dvere ako prístup do novozriadenej lekárne. V suteréne východného krídla vznikla z ulice prístupná kaviareň.

Naďalej sa používa zaužívané označenie „evanjelická nemocnica“. A keramické obloženie fasády ďalej ničí z neho vyrastajúca burina.

Štefan Holčík

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.