Hostinec Bruck Auel Wirtshaus
Hostinec bruck auel wirtshaus - pamatnik09_1
Úsek Dunaja v priestore dnešnej Bratislavy býval v minulosti oveľa širší a súčasne oveľa plytší ako dnes. Hrádzami vymedzené koryto Dunaja je výsledkom veľkých terénnych úprav, ktoré realizoval v poslednej štvrtine 19. storočia podľa vlastných plánov Enea Grazioso Lanfranconi (1850 - 1895). Až spevnenie dunajských brehov a tým aj upravenie toku veľrieky do pevných hraníc umožnilo výstavbu stabilného cestného a železničného mosta, ktorý v týchto dňoch zaniká.
Prekonávať širokú rieku bol v minulosti celé generácie zamestnávajúci problém. Ak nebola hladina rieky veľmi vysoká, dala sa rieka prebrodiť. Vysoký stav hladiny však použitie brodu vylučoval. Vtedy bolo potrebné cez rieku sa preplaviť. Silný prúd často plavidlo odniesol a mnohí, ktorí sa snažili preplaviť, v rieke zahynuli. Cez zimu sa niekedy dalo prejsť po zamrznutom povrchu, ale to bolo nebezpečné, lebo silný prúd vody často dostatočnému zamrznutiu bránil. V koryte rieky bolo mnoho plytčín a ostrovov, ktoré sa dali navzájom prepojiť krátkymi drevenými mostami. Tie však nemali dlhé trvanie, lebo mosty vysoká voda odnášala, a tvary ostrovčekov sa skoro každoročne menili.
Pravdepodobne už v stredoveku zriadili na Dunaji kompu. Mala tvar pomerne veľkej lode s plochým dnom, ktorá bola sústavou reťazí a lán pripútaná k pevnému bodu na ostrovčeku približne v strede riečiska povyše mesta. Plavidlo prievozu sa od jedného brehu k druhému pohybovalo po úseku obvodu obrovského kruhu, ktorého stred bol práve na mieste upevnenia (zakotvenia) reťaze upevňovacieho systému. Hoci nešlo o most v skutočnom zmysle slova, pre zariadenie sa zaužíval názov „Fliegende Brücke“, teda „lietajúci most“. Systém upevňovacích reťazí bol nad vodou nesený niekoľkými člnkami, čo zvádza niektorých hovoriť o „loďkovom moste“. Je to však omyl, lebo loďkový most vznikol až neskôr a na inom mieste, v predĺžení dnešnej Mostovej ulice. Na jeho trase neskôr pasažierov na pravý breh Dunaja prevážal parník Propeller. Vozovka loďkového mosta bola uložená na množstve člnov (lodiek), hovorilo sa mu aj „pontonový“ most.
Prievozy (kompy) typu „fliegende Brücke“ sa používali aj na iných európskych riekach s rýchlym tokom, najmä v nemecky hovoriacich krajinách. „Lietajúci most“ prevážal ľudí, vozy, záprahy, tovary, ale len v nepravidelných časových intervaloch. Neexistoval pevný „cestovný poriadok“. Často sa muselo čakať, kým sa paluba zaplní, lebo prevoz nebol práve najlacnejší.
Ani v čase nepriaznivého počasia nebolo vždy možné preplaviť sa rýchlo na druhý breh. Na oboch brehoch preto v tesnej blízkosti prístavísk museli vznikať prístrešky či zariadenia, kde by sa čakajúci ukryli pred zlým počasím, kde by prenocovali, kde by hoci aj niekoľko hodín či dní vyčkali na najbližšiu možnosť preplaviť sa.
Na severnom mestskom brehu bolo hostincov a krčiem dosť. Na južnom brehu však bola dedinka Engerau (úplne zanikla pri výstavbe modernej Petržalky) pomerne ďaleko od „križovatky“ cesty z Viedne a Hainburgu s riekou. Preto dalo mesto postaviť pri prístavisku prievozu, na nízkej vyvýšenine tesne na vtedajšom brehu Dunaja, zájazdný hostinec (nemecky Einkehrwirtshaus), ktorý prenajímalo niekoľko stáročí celým generáciám hostinských. Hostinec Bruck Auel Wirtshaus nebol len zariadením, kde sa dalo najesť. Bola tam aj možnosť prenocovať. V rozľahlom nádvorí mohli stáť vozy a koče, okolo boli veľké stajne pre kone a maštale pre iný dobytok. Lietajúci most na konci 18. storočia prestali používať. Pôvodné stavby mestského hostinca, ktoré tam stáli najneskôr od 17. storočia, zničila Napoleonova armáda v roku 1809. Hostinec znova postavili v prvej polovici 19. storočia. Prístavisko prievozu už nejestvovalo ale hostinec na tomto mieste bol atraktívny, najmä vďaka výletníkom.
Nad bránu novostavby vtedy umiestnili kuriózny kamenný erb mesta: je to jediný známy erb Prešporka, na ktorom je pred mestskou bránou pod troma vežami opevnenia znázornený do brány ponad mestskú priekopu vedúci most. Erb je po romantickej úprave fasády, ktorá nezodpovedá zásadám pamiatkovej starostlivosti, inštalovaný nelogicky. Pôvodná brána je upravená ako trápna kaplnka. Medzi dvoma svetovými vojnami mali hostinec v prenájme tri generácie rodiny Leberfingerovcov. Členovia rodiny odpočívajú na Ondrejskom cintoríne, niektorí potomkovia ešte žijú v Bratislave. Po druhej svetovej vojne sa objekt bývalého hostinca využíval na iné účely a postupne chátral. Našťastie ho v 60. rokoch 20. storočia nezbúrali ako historický objekt blízkej Au-Café (kaviarne Sad), ktorá stála pri pôvodnom nájazde na skutočný „loďkový most“.
Po roku 1990 sa bývalý mestský hostinec dostal do súkromného majetku. Po obnove slúži znovu verejnosti, aj keď v značne zmenenej forme, pod menom bývalého nájomcu (nie majiteľa!) Leberfingera. Od koryta Dunaja je oddelený vysokou hrádzou. Dnes si už na jeho pôvodnú funkciu čakárne na dunajský prievoz „lietajúci most“ nikto ani nespomenie.
Štefan Holčík
Foto - autor
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.