1984: V hlavnom meste bolo ešte všeličo možné

Na dobrý futbal sa chodí do Petržalky za most. Ja som sa dostal do Petržalky, aj keď som necestoval na futbal. Keď som sa po dlhšom čase potreboval dostať do internátu Družba pri Botanickej záhrade, skočil som najprv na autobus č. 37. Na tabuľke mal napísané SMER DÚBRAVKA. Lenže do Dúbravky išiel cez Petržalku...

Keď som zistil, že som za Dunajom, chcel som sa dostať pred Dunaj. Vrátil som sa autobusom č. 45 pod nový most a rýchlo som nastúpil na električku č. 7. Reku - teraz už tie koľajnice vedú k Botanickej záhrade... Lenže električka šibla so mnou do tunela a vrátila sa cez tunel do centra. Starému Bratislavčanovi trvalo vtedy dosť dlho, kým sa zorientoval v nových trasách autobusov a električiek. A v tom roku cestovali dosť aj herci, lebo Novú scénu v Živnodome začali rekonštruovať a my sme hrali v kultúrnych domoch Ružinov alebo Dúbravka... ...kde sa dalo.

Išli sme hrať aj do západného Nemecka. Na Schillerovom festivale sme uviedli hru PARAZIT. Potreboval som foto na pas a na Obchodnej ma fotografovali v saku, ktoré požičiavali ľuďom bez saka priamo v ateliéri. Sako mi bolo malé a Stano Dančiak, ktorý mi robil pri fotografovaní utajeného svedka, skoro skapal od smiechu. Tesne pred odchodom nás v Bratislave stihol navštíviť Georgius Skalenakis z Grécka - starý kamarát, ktorý študoval v Prahe voľakedy s Milošom Formanom a Martinom Holým.

Janko Solovič oslávil v roku 1985 päťdesiatku a Mišo Suchánek sa v divadelnom klube NS ženil. Maco Debnár skočil večer rozšafne z nevysokého múrika a dostal do oboch nôh výron. Toho roku mi umrel najlepší kamarát, spolucestovateľ a ataman slovenskej sekcie National Geographic Corporation VLADO BEDNÁR vo veku 43 rokov. V Rači mu rozkopali ulicu, ulica bola neosvetlená a on sa pred svojím domom náhodou zabil. Doteraz je nám za ním smutno, lebo Vlado bol tmel. Každý ho mal rád. Robotníci, aj pracujúca inteligencia. Ba ešte aj nepracujúca!

Vo svete toho roku strieľali úspešne po Indíre Gándhíovej a neúspešne po Margaret Tchatcherovej. Prvá pani predsedníčka umrela. Druhá bola náhodou mimo kúpeľne, v ktorej vybuchla bomba. Vždy som tvrdil, že to s kúpeľňou netreba preháňať. Kúpeľňa neutečie.

Po Bratislave sa začal potulovať ďalší Georgius - tentoraz Gruzínec priezviskom Kavtaradze. Priatelia volali tohto veselého a vo svojej vlasti populárneho herca GOGO. Gogo nahovoril hotel Devín, aby tam usporiadali DNI GRUZÍNSKEJ KUCHYNE a Bratislavou sa šírili exotické vône zakaukazských jedál. Gogimu sa v Bratislave tak zapáčilo, že tu zostal s manželkou a synom aj cez vianočné sviatky. Naučil som ich spievať Tichú noc, svätú noc. Gruzínci ju spievali štvorhlasne - boli to nádherné gruzínske vianoce!

Tesne pred sviatkami sme vyrazili na nákupy do Budapešti. Skvelý šofér Vlado ČERNÝ nám umožnil túto trasu spraviť na obrátku. Na revanš sme mu našli v centre Budapešti parkovisko. Spolu so Stanom Dančiakom a Marošom Zednikovičom sme potom zobrali maďarské hlavné mesto útokom. Doteraz sa z toho Budapešť nevie spamätať!

Na Silvestra boli v Štúdiu „S“ všetci hokejisti Slovana. Dobre sa bavili. O polnoci sme si zavinšovali aj s Dušanom Pašekom. V roku 1984 bolo ešte v Bratislave všeličo možné.

Július Satinský
SN, 30. apríl 1998