1983: S Milošom Pietorom sme nadobro zmizli

Otvorili vynovenú kaviareň Štefánka. Strana a vláda tak splnili sľub, ktorý dali básnikovi Jánovi Smrekovi. No Štefánka už nie je Štefánka. Drevenú krytú „verandu“ zbúrali a z interiéru spravili neútulný socialistický štandard. A čo ma najviac pobúrilo - do whisky nemali ľad! Museli sme však sedieť cez prestávku v Štefánke, lebo v Astorke sme nemohli. Kaviareň Astória nejestvovala už dávnejšie. Jestvuje namiesto nej malé divadielko, v ktorom sme chystali v roku 1983 novú komédiu Janka Soloviča Kráľovná noci v Kamennom mori.

15. januára omdlela na javisku pri skúške Magda Paveleková. Omdlela od hladu, lebo držala diétu. My s režisérom Milošom Pietorom sme zase nadobro zmizli, lebo nás manželky poslali nakupovať. Mňa moja šnúrky do topánok a Milošova potraviny. Urobili chybu, keď nás poslali do sporiteľne vybrať hotovosť. Hotovosť majú mať ženy doma! Lenže v roku 1983 vyšli z hotovosti a my, keď sme vyšli z banky, zastavili sme sa tak v Luxorke, ako aj v Savoyke, Divadelnom klube, Novinárskom klube, Palacke, Štefánke, Cercli, Parku, v Devíne, Slovenskej pivnici, Olympii a znovu v Luxorke.

Náročná trasa nám vskutku trvala dva dni. Za menej sa toľko zastávok spraviť nedá. No na psí tridsiatok sme nevyšli! Kúpili sme šnúrky do topánok ,aj potraviny v záručnej lehote. Ešte aby nám po tom všetkom niekto niečo vyčítal! Veď povinnosťou bratislavského bohéma bolo, je a bude občas nadobro zmiznúť - aby sa občas uskutočnil o to radostnejší návrat do večne normalizovanej Bratislavy.

Po ťažkej chorobe odišla z našich radov v roku 1983 vzácna pedagogička a objaviteľka hereckých talentov teta Anna Koštiaľová. To ona objavila Ferka Kovára, Božidaru Turzonovovú, bratov Mikulíkovcov, Zoru Kolínsku, Hanku Bučinskú, Dagmar Krivdovú, ako aj pisateľa týchto riadkov, spolunositeľa Krištáľového krídla za celoživotné dielo.

A čiperná Gizka Veclová oslávila rovno v prvomájovom sprievode svoju šesťdesiatku! To bol ten Prvý máj, keď minister Válek z tribúny pohrozil žartovne prstom svojim vnučkám v sprievode. Vnučky sa nachádzali približne v mieste, kde sa v sprievode nachádzali pracovníci istého bratislavského vydavateľstva. Ministrov prst zobrali na seba a potom boli od strachu bez seba. Nuž - také boli časy. Málo bolo nebojácnych! Akurát na plese Radošinského naivného divadla v PKO sme to roztočili s Pražským synkopickým orchestrom a tetou Kolníkovou, už v tom čase naturalizovanou Bratislavčankou.

V roku 1983 bol mimoriadne teplý máj a v júni bolo také sparno, že sa bolo treba schovávať v chládku. Najpríjemnejšie bolo v klimatizovanej kancelárii riaditeľa televízie. Najväčší žijúci analytik a taktik na Slovensku, riaditeľ televízie Marko nás vyzval, aby sme nemilosrdnou satirou napadli USA. Vraj ich tak znemožníme v očiach celého sveta! Dal si nás doviezť riaditeľským autom. Po debate sme sa z Mlynskej doliny vrátili električkou. Dohoda o protiamerickej satire sa neuskutočnila.

Radšej sme v televízii odvysielali Jožka Púčika a jeho kariéru od MUDr. Ivana Stodolu - osvedčenú satiru na slovenských Púčikov. Ani ich sme neznemožnili. Na riaditeľskom mieste STV sa strieda jeden Púčik za druhým. Nič sa nemení. A to už budeme písať pomaly rok 2000. Púčikovia pokračujú v bratislavských kariérach.

Július Satinský
SN, 16. apríl 1998