1982: Od žiaľu som dostal žlčníkový záchvat

Pred časom som sa podujal previesť čitateľov Staromestských novín polstoročím, ktoré som prežil v našom meste. Až mi je ľúto, že mi zostáva už len štrnásť rokov... Nič nového pod slnkom.

Dvanásti mesiačikovia boli bordelári aj v roku l982. Január odovzdal vládu jarným mesiacom a tretieho januára namerali v Rumunsku +20 stupňov Celzia! Aj v Bratislave začalo všetko kvitnúť, tráva rašila spod zeme - vedeli sme, že to nemôže dobre dopadnúť. V druhej polovici januára sa dvanásti mesiačikovia umúdrili a vrátili sa so zasneženou bakuľou k vatre. Zo všetkých dvanástich sa nechcel umúdriť len jún. Hneď začiatkom júna sa zastrelil doma v byte Ivan Mistrík. Skvelý herec, dobrý človek. V roku 1982 mal sotva 47 rokov. Stalo sa to 8. júna popoludní. Večer mi to priamo na javisku pošepkal Dušan Blaškovič a mal som čo robiť, aby som komédiu AUTOBUS neprerušil.

Odhliadnuc však od všetkého - hubárska sezóna bola bohatá. Hubári súťažili u Diežkovcov o najlepší pohár nakladaných hríbov. Eugen Gindl, Peter Ševčovič, Vlado Bednár a mnohí iní priniesli svoje úlovky. Ja som s nimi na huby nechodil. Som daltonista (farboslepý) a nikdy v živote som žiadnu jahodu, malinu alebo hríb v lese nezbadal. Tak som s nimi nechodil, aby mi nebolo ľúto. Radšej som zašiel za Lannym Jánošovom do vtedajšieho Domu ROH (teraz Istropolis) na predstavenie RÝCHLOKURZ GENIALITY, kde už excelovali Miro Noga, Štefan Skrúcaný a celá ich slávna Fujarová show. Doteraz obdivujem vtedajšiu atmosféru na ich predstaveniach. Vysokú profesionalitu, humor, hudbu, kostýmy, pohodu vo vypredanej sále. Na slovenské pomery to bola hotová „Amerika-Afrika-paradajka- paprika!“ - Hollywood v Dome ROH.

Koncom leta umrel v Bratislave legendárny brankár ŠK Bratislava Dodo Reiman. To bol showman! V časoch svojej najväčšej slávy po druhej svetovej vojne chytal loptu aj do brankárskej čapice. Nikdy potom som nevidel takého nebojácneho brankára. Jeho nástupca Schrojf skákal po lopte ako mačka - ale do čapice loptu nechytal. Neviem, prečo sa mi zdá, že od čias týchto legendárnych brankárov to ide s bratislavským futbalom dolu kopcom... Ešte Stacho zachránil, čo mohol, ale odvtedy dostávame góly hustejšie ako za starých čias nášho slovanistického mesta.

Predtým, než sme začali zapúšťať vianočné sviatky (koštovať hriatô) - odišiel aj Viliam Záborský, básnik Andrej Plávka, herec Martin Gregor a čo málokto čakal - milovaný Leonid Iľjič Brežnev. Dostal som od žiaľu taký žlčníkový záchvat, že sme týždeň v Štúdiu S nehrali. Všetci si mysleli, že to bolo z nestriedmeho jedenia a pitia - ale pravda bola taká, že to bolo od žiaľu. Tak či tak by pre štátny smútok kiná a divadlá nehrali - takže som si nemusel u divadelnej lekárky MUDr. Fundárkovej vybavovať práceneschopnosť. Komici mali voľno. Svetový tábor mieru žialil, až tak vo švíkoch praskal. Nuž ale, písali sme ešte len rok 1982. Ešte bude vo švíkoch praskať najmenej sedem rôčkov. Uvidíme - aké má história pevné švíky. Lebo šíky komunistov už popraskali. Už neboli pevne zomknuté ako za Brežnevovho života.

A tak sme my - ctitelia kvalitného humoru - „zapustili“ vianočné sviatky v elegantnej kancelárii vždy usmiateho Janka Ferenčíka, kongeniálneho prekladateľa ruských humoristov Iľfa a Petrova. Ferenčíkovo Zlaté teľa a Dvanásť stoličiek boli v slovenčine možno lepšie ako v origináli! Mnohí z Bratislavčanov vedeli celé pasáže z Ferenčíkových prekladov naspamäť!

Július Satinský
SN, 26. marca 1998