Bránu na Palisádach neotvorili 60 rokov

Bránu na palisádach neotvorili 60 rokov - Pamatnik10 1

V dolnom úseku Palisád, medzi ulicami Maróthyho a Kuzmányho, stojí pomerne dlhý ružovou farbou natretý a dlho neorezávanými stromami úspešne maskovaný dom číslo 39-41. Sú to vlastne dva domy s troma nadzemnými podlažiami, navzájom spojené úzkym krčkom. Na prízemí spojenia sú presklené dvere, ktoré vedú do záhrady. Pôvodne boli aj prístupom k romantickej záhradnej vile, ku ktorej záhrada patrila.

Až do druhej polovice 19. storočia boli na tejto strane Palisád len vinohrady, a o kus vyššie pár vinohradníckych domov a evanjelický cintorín. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia, najmä po zničení mnohých viníc škodcami (Phylloxera, peronospora), začali na miestach zaniknutých viníc vznikať veľkopanské záhrady. Romantické zákutia a čo možno najviac až chaoticky sa vinúce chodníčky mali zdôrazňovať „prírodný charakter" záhrady. V súlade so snahou čo najviac sa vrátiť k prírode sa v záhradách stavali domy v slohu pripomínajúcom sloh alpských vysokohorských sedliackych domov, podľa možnosti s dreveným ornamentálnym obložením vonkajších stien, s vysokými strechami a so zasklenými verandami. Taký dom - vilu si dal vo svojej záhrade pri Palisádach postaviť aj hlavný mestský lekár Dr. Georg Kováts (1843-1907) s manželkou. Pani Fanny Kováts, rodená Speneder, bola dcérou tunajšieho hoteliera a celé mesto ju poznalo ako vynikajúcu koncertnú speváčku - sopranistku. Jej hlas zaznieval aj v Chráme svätého Martina.

Vila Kovátsovcov stála pomerne vysoko v svahu, záhrada siahala ďalej skoro až na úroveň dnešnej Vlčkovej. Vila dodnes stojí, schovaná medzi vysokými stromami, ale prístupná je dosť nešikovne z Maróthyho ulice. Chodníček z Palisád k nej pôvodne viedol práve tade, kde sú teraz sklenené dvere medzi domami 39 a 41. Pomerne presný pôdorys záhrady je zakreslený na katastrálnom pláne z rokov 1894 až 1897.

Dvojdom pri ulici Palisády bol postavený okolo roku 1900 na dolnom konci pôvodne Kovátsovskej záhrady. Je to tuctová architektúra, akých sa v strednej Európe stavali vtedy tisícky. Fasády sú ozdobené prefabrikovanými štukovými ornamentmi typickými pre koniec 19. storočia a inšpirovanými prevažne rokokovými motívmi. Pravé nárožie domu, smerom k Suchému mýtu (terajšiemu Hodžovmu námestiu), je zdôraznené diagonálne vyčnievajúcou vežičkou s členitou cibuľovitou oplechovanou strieškou. V oplotení záhradky pred pravou časťou domu je zachovaná dekoratívna dvojkrídlová železná bránka, ktorú už najmenej 60 rokov nikto neotváral. Jej dolná časť je hrdzou úplne zničená. V hornej časti boli po stranách krídiel ozdobné motívy, ktoré medzičasom niekto ukradol. V strede kovaného mrežového železného štítu nad bránkou je monogram zo spletených písmen AM.

V zozname majiteľov domov (Pressburger Wegweiser) sú v roku 1909 (teda dva roky po smrti Dr. Kovátsa) ako majitelia vily v záhrade uvedení dedičia Dr. Georga Kovátsa. Vila mala vtedy súpisné číslo II/372 a domové číslo 51. Pod číslom domu 53 je zapísaný objekt so súpisným číslom II/382 a jeho majiteľom bol vtedy Marschall Antal. Monogram nad dávno zamknutou a nefunkčnou bránkou sa nepochybne vzťahuje na tohto majiteľa.

Anton Marschall vyrábal koče, sedlá, konské postroje a ďalšie potreby pre povozníkov a jazdcov. Okrem toho aj sánky, detské kočíky a množstvo iných kovových predmetov. Jeho továreň bola na Grösslingovej ulici číslo 16, na mieste, kde dnes stoja moderné obytné domy na nároží Medenej a Tobruckej ulice. Bol to dlhý objekt pozdĺž terajšej Tobruckej (predtým Roykovej), aj na mieste vyústenia Dobrovičovej za Univerzitou Komenského. Továreň bola v nádvorí rozľahlého domu, kde Marschallovci aj bývali. Ešte v roku 1922 je v adresári mesta (Adressbuch der Stadt Bratislava-Pressburg) na adrese Grösslinggasse 16 uvedených ako obyvateľov niekoľko príslušníkov tejto rodiny.

Či vôbec Anton Marschall alebo niekto z jeho rodiny v dome na Palisádach býval, nevieme. Možno dom postavil, alebo kúpil hotový, len ako predmet podnikania, uloženia našetreného kapitálu. Vložiť kapitál do obytných domov bývalo vtedy výhodnejším spôsobom uloženia úspor ako peniaze v banke. Nájomné z prenajatých novopostavených prepychových bytov prinášalo viac než bankové úroky. Poistenie proti požiarom a iným pohromám nebolo veľmi vysoké, aj dane z nehnuteľností sa dali zaplatiť. A nájomné z domu ešte stále vynášalo. Regulované nájomné, ktoré teraz ničí majiteľov reštituovaných objektov, ale najmä tie reštituované objekty, vtedy ešte nikto nepredpokladal.

Štefan Holčík
FOTO - autor