Bratislavský hokej to bol aj Miško Polóni
K rozvoju ľadového hokeja v Bratislave patrí neodmysliteľne aj meno Michala Polóniho. Do Bratislavy prišiel v roku 1931 zo Senice, kde hral futbal. V Bratislave ho však prelanárili do hokeja, ktorého kanadská tvár sa ešte len začala formovať. Pripomeňme si ho v jeho spomienkach, ktoré pred štyridsiatimi rokmi spísal Jozef Kšiňan.
„V tom čase bol ľadový hokej ozaj len v plienkach. Dobrými kolískami boli početné klziská v meste. Spomínam si na jedno na Palisádach pri evanjelickom cintoríne, ďalšie boli na Vazovovej ulici, na dvore kina Atlon. Vtedajší najsilnejší Skiklub mal svoj domov v Schifbeckovej záhrade (dnešná Medická záhrada). Zamrzlo, mohlo sa hrať, častejšie však mráz nie a nie udrieť. Samozrejme, ľad sme si robili sami, aj výstroj sme si kupovali za svoje, z vlastných prostriedkov sme cestovali na zápasy mimo Bratislavy. Trénovať vôbec nebolo na ľade kedy, lebo keď bol, hneď sa dohodol majstrovský zápas, aby sa aspoň súťaž ako-tak dohrala. Hokej sme však mali azda o to radšej. Stávalo sa často, že sme za ľadom museli putovať na Železnú studienku alebo na Pečnianske jazero na bicykloch, tam sme sa prezliekli pod nejakým stromom a už aj naháňali puk po ľade... O systematickom tréningu nemohlo byť ani reči. Najviac sme streľbou trénovali brankára, prípadne sme útočili na jednu bránu. Koncepcia hry ani systémy nejestvovali, aj samotné pravidlá prekážali kolektívnej hre. Dopredu sa vlastne ani nedalo prihrať, takže hra bola oveľa pomalšia ako dnes," spomínal Michal Polóni.
Za významný medzník považoval december 1941, keď bratislavskí hokejisti utrpeli dve prehry v Berlíne - s Berliner SC 1:11 a s Rotweiss dokonca 1:17. „Prvý raz sme na vlastnej koži pocítili, čo znamená využiť ducha nových pravidiel, modernú koncepciu hry kolmou prihrávkou na nabiehajúceho hráča. Aj v odvete na našom novom umelom klzisku nás Berlínčania porazili 7:0. No postupne predsa len umelý ľad priniesol svoje ovocie. V roku 1944 vybrané mužstvo Bratislavy zvíťazilo nad Berlínom 4:2. Veľkú zásluhu na vzostupe nášho hokeja mali českí hráči Maleček, Lonsmín, Pergl, Kučera, ktorí po okupácii Čiech istý čas boli u nás v Bratislave. V tom čase som už nehral, ale tým pozornejšie som si všímal tréningy, ktoré viedol Maleček," pokračujú spomienky Miška báčiho.
Najkrajšie spomienky však mal na trénerskú činnosť. „Chytil som sa práce s mládežou. Medzi prvými talentmi, ktoré sa objavili, by som chcel spomenúť Bláhu, Píšteka a Masného. V druhej dobrej várke boli Fako, Jendek, Zábojník. Rád si spomínam na éru Eda Gabriša a jeho mladú päťku so Štetinom, Šulcom, Stanom a Valachom, ktorí bratislavskému hokeju vybojovali návrat do prvej ligy. Nezabudnuteľní hokejisti vyrástli aj v ďalšej generácii - na čele s Golonkom, Gregorom a Čaplom. Nakoniec to bolo mužstvo Čulenovej ulice, s ktorými som prešiel žiackou kategóriou, dorastom B a ako dorast A sme získali bronzové medaily majstrovstiev ČSSR. Z tohto kádra hral Dučaj, Kužela a Lano v prvej lige," spomínal Michal Polóniho. Zomrel 8. mája 1984 v Bratislave, v roku 2002 bol uvedený do Siene slávy slovenského hokeja.
Spracované podľa knihy L. Grünnera: Polstoročie v belasom
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 2012 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.